Vysoká škola - raj na zemi. Nekecám.

Nie som si istá, ako začať, tak proste asi pôjdem od konca a napíšem všetko, na čo si v danom okamihu spomeniem. Ak to niekomu z vás bude príliš vadiť, nemusíte tento blog čítať.

Keď som po strednej povedala, že ostanem chvíľu (minimálne rok) robiť, miesto toho, aby som išla na výšku, moji starí rodičia sa absolútne zdesili. Starký začal vidieť veci najčiernejšie, ako sa len dá a pochoval moje vyhliadky na kvalitné vzdelanie výrokom, že "tá už na vysokú nepôjde". Starká sa mi zhruba každý mesiac pýtala, či už som si podala prihlášku na vysokú.

Na školu som nešla dva roky, keďže som sa zabudla v pomerne dobre platenej práci. A potom to prišlo.

Príchod na vysokú. Prvý raz som mala svoju vlastnú izbu zariadenú viacmenej tak, ako som sama chcela, keďže som si nevedela predstaviť, žeby som bývala na intráku so všetkými vecami, ktoré som do Nitry presťahovala. Vlastne som sem premiestnila celý svoj život.

V izbe sa mi nahromadili od septembra najrôznejšie veci, ktoré tu z toho spravili vlastne útulný domov. Kopa popožičiavaných kníh do školy, kopa vypitých plechoviek od piva, ktoré si zo zásady kupujem tak, aby každá bola iná a robím si zbierku. Nové aj staršie plyšáky. Drobnosti v zelenej farbe, do ktorej je ladená celá izba. Pod posteľou pribúdajú v (ne)úhľadnom rade častejšie nosené topánky a malý kufor, s ktorým lietam do Londýna za rodičmi, keď práve vydá.

Na škole sa vo mne pre zmenu nahromadili dojmy. Nevravím, že boli len pozitívne, pretože by som dosť klamala. Našli sa aj veľmi negatívne okamihy a vlastne bol začiatok akademického roka dosť ťažký, poznačený finančnými suchotami, veľkými výdavkami na "skriptá" a početnými chorobami aj problémami v medziľudských vzťahoch. Ale nechcem sa vracať k negatívam.

Časom som pochopila, že kolektív na vysokej škole je úplne o niečom inom. Na vysokej škole človek stretáva neuveriteľný nepomer ľudí oproti tomu, s koľkými sa stretával na základnej či strednej škole. Semináre a prednášky sú pomiešané, človek poznáva ľudí z iných odborov a nutne medzi nimi nachádza podobné, ak nie úplne rovnaké typy, ako je on sám. A pomaly, ale isto si nachádza známosti a priateľov.

Do školy sa chodí viacmenej s radosťou. Študuje sa to, čo nás baví, alebo baví aspoň čiastočne. Poznávame mesto a zisťujeme, kde majú najlacnejšie pivo. Poznávame vyučujúcich a zisťujeme, ktorých si do budúcnosti budeme vážiť a na ktorých budeme proste iba nadávať.

Na vysokej škole vďaka množstvu študentov, ktorí sa premelú seminárnymi a prednáškovými miestnosťami nie je miesto pre detinské osočovanie a odstrkávanie "slabších" jedincov. Možnože sa niečo podobné deje na intrákoch, ale tomu som sa pobytom na priváte vyhla, takže neviem posúdiť.

Viem však povedať, že som v Nitre mimoriadne šťastná. Začiatky boli ťažké, po všetkých ohľadoch. Viacmenej príchodom do Nitry som prišla na to, ktorým ľuďom na mne naozaj záleží a ktorí majú miesto môjho priateľstva či mojej osoby úplne iné priority. Vykryštalizovali sa vzťahy aj priateľstvá. Niekoľko nádherných nových som v Nitre nadviazala.

Nitra mi dala veľa. Skúsenosti, zážitky, nádherný výhľad z Klokočiny, vedomosti, zvýšené tlaky, kopu svojej histórie. Ľudí, s ktorými to ani náhodou nie je "nakrátko". Aj mne samej pomohla utriediť si priority a pochopiť, že ľudia, ktorých mám najradšej musia byť proste blízko pri mne. Aj keď to niekedy nejde celý rok, ale aspoň väčšinu z neho.

Spomínam na hruškové, gaštanové a iné muffinky, ktoré mi počas semestra zvykla M. vypekať.
A ako som z posledného piva musela A. viezť domov taxíkom a aj tak si nepamätala, kde býva.
Ako sme sa s D. prvý raz spikli pri najmladšiemu členovi nášho učiteľského zboru, keď sme svorne bránili umeleckú hodnotu Harryho Pottera. (D. by sa však mala hanbiť, pretože si existenciu tejto iniciály v tomto blogu vynútila (niežeby si ju nezaslúžila)
Ako som na začiatku zimného semestra nadávala na PhDr. Laukovú, ktorá si "dovolila" vyrobiť nám deň v škole navyše, aby som následne prišla na to, že to vlastne bolo ešte to najmenšie zlo, aké môže nejaký vyučujúci študentom zavariť.
Ako som bola prvý raz na nitrianskej Kalvárii, na hrade, v parku na gazdovskom dvore, ako sme sa doteraz nevytrepali na Zobor a ešte stále nás čakajú Dražovce.
Ako sme mali veľkú dámsku jazdu, ktorá skončila na diskotéke v Šenku a keď sme o druhej odchádzali, ja a S. sme ešte stále chceli tancovať.

Dobre sa spomína aj na veselé okamihy, kedy človek spoznával nových ľudí po baroch, po chodbách alebo iba tak, na akciách.
Prežila som tu aj ťažké chvíle a občas to vyzeralo naozaj dosť zle, ale všetko sa dalo zase do poriadku.
Ľudia, ktorí v mojom živote už nemali a nechceli mať svoje miesto, z neho odišli, a iní, ktorí o to mali záujem zase prišli.

Vysoká bola novým začiatkom akéhosi... trochu iného života. Do školy viacmenej s radosťou, o to s väčšou medzi priateľov - skutočných priateľov.
Novú lásku som nehľadala, ale našla si ma aj tak. Nikdy v živote by som neverila, že to bude práve tak, ako je to teraz. Nebanujem, neľutujem, iba som spokojná.
Aj napriek všetkým kopancom od lásky, ktoré som kedy dostala teraz cítim, že som schopná odovzdať sa do toho zase a naplno, bez zbytočných predsudkov a komplexov. Ešte aj moji najbližší v tom vidia "niečo viac", niečo, čo tu ešte nebolo. Možno aj to spravila tá vysoká, ktovie.

A najkrajšie okamihy?
...prvé stretnutie s M...
...prvá káva so Z...
...prvý ozajstný pocit jarnej slobody...
...prvé Áčko z ťažkej skúšky...
...prvé úspechy na pôde akademickej...
...prvé pivo v parku...
...prvé objatie v Kravíne...
...prvá pusa vo Vrtáku...

Bolo toho strašne veľa. Neuveriteľne veľa sa toho stalo "poprvé". A momentálne nechcem, aby sa niečo menilo. Aj keď si uvedomujem, že nič nie je večné a že Nitra pre mňa nebude donekonečna útočiskom a (prechodným) domovom pre mne najbližších ľudí... ale taký je život.

Teraz je to tak, ako to je, teraz je vysoká škola rajom na zemi. Ja len chcem, nech to tak ostane čo najdlhšie.

 Blog

42 0 0 0 0

Komentuj

39 komentov k blogu