Ak by som tvrdila, že sa nič nestalo bola by to jedna z tých lží, o ktoré nikto nezakopne. Udialo sa toho množstvo. Hlavne v mojom vnútri. Cítim sa rozpoltená a neviem, čo mám urobiť...
Milá ja!
Kde som spravila chybu? Viem, že minulosť sa nedá napraviť, ale zrejme je to tak lepšie. Len Ty jediná vieš, ako sa cítim, a čo mi je. Nikdy som si nemyslela, že tie listy obsahujú toľko krutých právd, toľko bolestí a utrpenia.
Pri čítaní listov som pociťovala voči tomu človeku ľútosť. A je to najhoršie, čo som len mohla. Veď tie listy boli moje a najhoršia je sústrasť... keď Ti niekto tvrdí, že Ťa chápe, lebo nikto Ťa nemôže lepšie pochopiť ako Ty sám seba. A ani Ty.
Je to o ničom: „Cítim, ako ma zviera, jeho náruč je chladná a zároveň vášnivá,“ to sú pocity, ktoré prebiehajú v mojom vnútri. Tichý boj mojich jazdcov... kto a proti komu?
Ja už neviem, čo je správne. Ty a len Ty vieš ako ma zranil. Ako som vtedy povedala, že už nikdy viac a teraz, keď som sa ako tak pozbierala a nechala všetko plávať...
„Zazvonil telefón: „Ahoj Sára, tu Marcel.“
Osoba, ktorej dôverujem mi oznámila, že sa so mnou chce porozprávať.
„V pondelok, ale sľúb, že mu nič nepovieš,“ a môj sľub padol. Padol ako Damaklov meč. Teraz musím mlčať a on mi povie to, čo sám Adam je zbabelý vyjadriť.
Keby vedel ako ho mám rada, tak by nerobil tie hlúposti, ale neuvedomuje si záver svojich činov. Tak mi treba... a nezískaná dôvera sa stráca, namiesto toho, aby sa vynárala.
„Prečo mi to robíš?“ on však neodpovedá... je tak ďaleko a sme LEN PRIATELIA. Takí o ničom priatelia. Klameme sami seba. Je to jeden z tých omylov, ktorý počuje prv každý než vy sami. Lebo zatiaľ, čo on kričí, vy sa usilujete po celý čas si zapchávať uši. A tak koniec je taký, že každý vie to, čo vy považujete za niečo iné... a pravdu majú zasa tí druhí...
Sľub
Mohla by som opisovať, čo bolo, ale na čo? Pre pár zachytených okamihov neviem, či sa to oplatí... Všetko naberá taký rýchly spád a nič do seba nezapadá. Ľudia idú svojimi cestami a z jedného rýchlika preskakovať na druhý je dosť nebezpečné.
V sobotu som mala jedno zo svojich zlých predtúch a splnila sa.
Cítila som, že Adam mi niečo zatajuje. No skutočnú podobu to nadobudlo až v nedeľu: „Čo Ti je?“ spýtala som sa ho.
„Máš to spomínané aj v liste.“
„Čo to je?“
„Nedodržal som svoj sľub.“
Napokon vyjachtal zo seba, že fajčil. Zase som sa cítila sklamaná. Spomínal niečo o zbabranom roku, o množstve zbabraných rokov, ale ja som mala chuť újsť. Potom objať ho, vynadať mu, ale nič. Mlčala som.
„Urobila som niečo,“ do očí sa mi tisli slzy. On ich však nevidel.
„Sára,“ zastal a... neviem. Nepamätám sa, čo ešte urobil.
„O čom to hovoríš? Nemôžeš...,“ počula som z jeho hlasu des. Zle ma počul. Neriekla som, že si niečo spravím, ale že som niečo urobila. Našťastie nepripisoval týmto slovám veľký význam. Ja o to viac. On sa nepýtal a ja som nehovorila.
Ak naše rozhovory boli „zvláštne“ tak tento raz to bolo nevyjadriteľné. Priznanie nasledovalo po priznaní: „Húlil som marišku.“
Úžasné, pomyslela som si.
Ak sa dotykmi dá všetko zmyť, tak je to ten najlepší spôsob.
„Si šteklivá?“ musela som zadržiavať kladnú odpoveď.
Keby si vedel ako veľmi, prebehlo mi vtedy mysľou. Cítila som jeho prsty na svojich stehnách.
„Nie,“ zadržala som jeho ruku.
„Volal Ondrej, o chvíľu je tu,“ odtiahol nohu, no potom mu už na tom nezáležalo.
„Je zima,“ drkotali sme aj potom, čo Ondrej odišiel. Nebola som sama, kto mal studené ruky. Mal ich aj on. Na niektoré dotyky sa nezabúda. Moje ruky niesli jeho opojnú vôňu. A ja spomienku na mnohé zbabrané priateľstvá. Ľutujem Andy, a ako veľmi...
Pusa.
„Ahoj.“
Sára®
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár