Skús to znova
Nájdi slová pre lásku
Nájdeš v nich smrť zvláštnu a kratučkú
Netušia ešte nič Bolesť či rozlúčku
Sú stále rovnaké Vždy krásne
Nad sviečkou sfúknutou
Modlí sa dym
Nežné stúpanie
Tam v ňom
A S NÍM
Čas je zlodej
Kvet na vode
Je láska
Nájdeš ju a strácaš za chvíľu
Sme svoje zrkadlá uzimené
Je tak málo chvíľ
Keď čas nám dá milosť
Ustlané pre lásku
Na hrdle bozk
Valčík so smrťou
Keď noc
Zvláštne mrazí
Skús to znova
A nájdi slová
Pre lásku
Tri slová pre rozpustené vlasy
Nehovorí to za všetko, ale akosi sa snaží hovoriť za mňa. Čas je skôr zlodej závislý. Je závislý na tom, že keď ho treba málo, tak je ho kopa a opačne. Keď ho treba veľa, pohybuje sa závadnou rýchlosťou raketoplánu.
Načo sú denníky? Aby zachytili dôležitosť niektorých výnimočných chvíľ? Nie, proste ja ich potrebujem. Potrebujem ich na to, aby som nezabudla. Na dobré ani na zlé.
Klaudia... už len pri tom mene mi stúpa tlak na 250. Prvá... no zrejme nie posledná... v tom má smolu a možno aj taká Sára.
Prečo si mi ľudia ničíme to šťastie, ktoré môžeme prežívať za každým, znova a znova? Nie je to hlúpe? Ale je! A mali by sme bojovať...
Dnešok
Aby sa nezabudlo. Myslela som si, že už nepríde. Vedela som, že si musíme mnoho vysvetliť, ale ako keď zakaždým mlčíme? Všetko sa tak naťahuje, prekrýva a niekedy ma dusí všetko to nevypovedané. Za týmto, čo nasleduje? Román, rozprávka? Ani jedno, len to, čo bolo a čo sa nevráti.
Zistila som, že nemám rada čokoládu. Aspoň nie horúcu a riedku. A snažím sa mu veriť. Toto sú dva slogany z dnešného dňa a tých množstvo zmeškaných hovorov od neho.
Keď zatvorím oči, cítim akoby som sa ocitla pár hodín dozadu v čase, keď som bola s ním. Vidím množstvo nezaujímavých ľudí a vnímam len a len jeho. Uvedomujem si, že to čo k nemu cítim nemôžem nazývať priateľstvom. Je to viac a teraz som si v tom istá, tak ako nikdy predtým.
Niekedy mám chuť od neho ujsť, ujsť čo najďalej a bez návratu späť a niekedy mu povedať, tých bilión prečo. Prečo to nedokážem. Že moje chyby sú nenapraviteľné a týkajú sa početnosti každej z nás. Že ľudia, ktorí mi nedôverujú, majú absolútnu pravdu, hoci nevedia, čo sa skrýva za maskou. Bolí ma jedine už len to, že na to NIKDY nedokážem zabudnúť. Lebo to čo som spravila, si sama nedokážem odpustiť. Nejde tu o nič viac a o nič menej.
Myslím, že on sám ma začína spoznávať a z môjho ja sa odhaľuje čoraz viac a viac. A čím ďalej, tým viac sa toho bojím. Už len kvôli nemu. Cítim a viem, že si o mne urobil zlý úsudok. To skvelé dievča navonok urobilo niečo skepticky blbé a je presne taká istá ako 3 miliardy ostatných. Nie v tom, že si fandím, ale dobre je kým sa človek neodkryje.
Dnešný deň ani trochu neľutujem. Hoci je neopísateľný, ja si ho udržím v pamäti ako jednu z tých úžasných sekúnd v mojom živote. Unesiem si pamiatky na jeho ruky, pery, spôsoby a na všetko. Na vlastnú tupú žiarlivosť.
Spomienka jedná, druhá, tretia.
„Vieš, čo je studené?“
„Ľad,“ riekla som.
„Ach, no raz ti to ukážem.“
A hra so zipsami na vetrovkách sa začala. Koľkoráz mi prebehlo hlavou, že blbá ružová a ešte blbšie moje dni... Až keď som zacítila jeho ruky na svojom tele, vedela som, čo je skutočne studené. Ženské vedia skvelo vnímať viacero vecí naraz. Pery a ruky... ruky všade a pery na perách. Tu netreba triky, tu ide všetko prirodzene samo.
„To šteklí,“ a znova len pery.
Tri bozky a x dotykov sa rovná? Ktovie y+x=? Jediné, čo viem, že by sa to nedala počítať ako sústava rovníc. Na to ani Pytagoras, ale ani Shakespeare neprišli. Vedia to len tí, ktorí to cítia.
Vločky padajú ako city, ktoré blúdia v ľudskom labyrinte. Len znova byť s ním, hoci aj v takej zime s rukou na jeho bokoch, či okolo krku. No nateraz to zostane iba snom. To je skepsa dnešného dňa, že mi tak ukrutne bude chýbať celý týždeň... No ja nenadávam, ani do denníka..
Už viem, ako znela tá veta: „Plný som smútku, cíť ho tiež.“
Nech si len spieva a tentokrát má pravdu.
Sára®
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár