Akokoľvek sa snažím spoznať samu seba, o to ťažšie mi to ide. Nevyznám sa vo vlastných citoch. Neviem, čo chcem a neviem, prečo je všetko také komplikované. Toľko zmárnených predsavzatí, toľko prázdnych sľubov a slov, toľko premárnených sekúnd a zbytočných citov.
Načo ľudia cítia? Mohli by sme žiť ako „zvieratká“ a nevnášať do každodenného života smútok a tých množstvo nezmyselných myšlienok. Čím ďalej rozmýšľam, tým viac si uvedomujem vlastné chyby – bez poučenia.
„Ak padáš, padaj neochvejne. Bude to pôsobiť ako bláznivý let, z ktorého ide veselá hrôza.“
Kto mi robí diery do mysle? No kto..., len ten istý človek, ako predtým. Nejaký Adam. Čo som to zase spravila?! Som obyčajná... nie nenadávam. Chcem na neho zabudnúť. Chcem na nenoho zabudnúť, lebo ho mám rada. No teraz už neviem ako. Nechcem si namýšľať, že ho ľúbim. Keď mi na ňom záleží, len on to možno vnímal, ako samozrejmosť, ale väčšmi by sa ani mýliť nemohol. Niečo sa vo mne znovu zlomilo, niečo, čo bolo silnejšie odo mňa. Niečo zvané nedôvera, lži a všetka háveď vôkol toho.
Jeho vlastné činy odďaľujú ma od neho. Začal pekne ničiť a zašľapovať to moje MÁM ŤA RADA.
Chcela by som kričať až do nepríčetnosti, vykričať, aby nerobil hlúposti, no mlčím.
„Nezabíjaj moju lásku, mám Ťa rada... ale!!!“
Ale bolí to. Nechcem ho už NIKDY vidieť a predsa keby som ho mohla mať pri sebe. On však nič o mojich citoch, mne a vôbec, čo sa ma týka, nevie. Neviem, na čo by som mu niečo vravela. Bude si za to môcť SÁM.
„Láska si postaví zo seba kríž. Buď berie všetko alebo nič. A keď má všetko amen tma... príde jej chvíľa posledná.“
Mala by som sa prestať vážne brať. Tak ako to robí on. No potom to môžeme aj skončiť. Ja som po tomto nikdy netúžila a pribudne len ďalší sklamaný ideál. Za mesiac sa udialo toho mnoho. Všetky moje klepy ukrýva DEŇ za DŇOM. Kto si zaslúži lásku?
Boh, jediný, kto ma nesklamal a koho ja som mohla sklamať zopár – tisíc ráz. Možno, že On sám vie prečo je všetko, tak ako je lepšie.
Hoci je to ťažké, s niektorými vecami sa musím zmieriť, ináč by som ich nezniesla. Tých prečo je už dosť, ale prečo?
„Neviem spáliť most. Most za láskou v nás. Vždy sa dá späť ísť, vždy keď príde čas. Tak skús: nespáľme to krásne v nás.
So mnou nájdeš v tme, niečo zájomné. Všetko s tým, že si, vo mne súvisí. Tak skús: nespáľme to krásne v nás.
Keď som s tebou dýcham rád, naberá to rýchly spád. Nedá sa to skrývať, nie. Povie nám to dýchanie.
Dva malíčky v tme, platím výkupné. Čas si skrášlil tvár. Mne tichšie krídla dal. Tak skús: nespáľme to krásne v nás.
Dva malíčky v tme, nič len dýchanie. Čas sa vrátil tam, kde patril iba nám. Tak skús: nespáľme to krásne v nás.“
Sára®
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár