Porušila som všetky svoje predpotopné hranice okrem jednej. A možno tá jedna znamená koniec...
Mám ho rada... nie ja ho ľúbim, ale on je on a práve preto sa bojím budúcnosti, ktorá by sa aspoň na čas mohla týkať práve jeho!
Mohla by som tvrdiť, že som mala skvelý deň, ale nechcem klamať.
Keď som cestovala do Košíc, cítila som sa blbo, ale v tej chvíli som si myslela, že sa ešte oplatí čakať na to, čo bude. Ale teraz sa cítim ako na ihlách. Je mi na nič a zrejme mi tak bude dovtedy, kým sa nedozviem na čom som.
Navštívili sme schátranú nemocnicu a nevedeli sme sa „dočkať“ kedy nás niekto pristihne v poloprázdnej budove. Keď nikto neprišiel, nenápadne sme sa vyparilo do ľudoprázdna.
Rozhodovanie stálo na mne, takže sme šli smerom na Masarykovu, ale nejaký idiot (ktorý je skvelý človek) vymyslel mobilné telefóny a Robo sa úspešne dovolal. Nikto by nič nevedel, keby mu nedošlo, že Adam sa stretol práve so mnou!!!
Musela som ho dať k slúchadlu, na čo niektorí z nich dvoch potom zložil.
Nasledovala vychádzka jedným parkom. Potom „skvelá“ cintorínová guľovačka a starenka hromžiaca na malé decká. A ďalšie bezcieľne blúdenie, ktoré vykvitlo k NÁŠMU klubu.
Za týmto už len posledná guľovačka. Dva hodiny a niečo sme k ničomu nedospeli až potom sme došli k Tescu, kde sme stretli len pár známych (Andreina mama vďakabohu nemala smenu), takú Klaudiu, bývalú Adamovu „úžasnú“ babu. Naše cesty mierili k malému parku, kde sme si chystali niečo povedať, niečo dôležité. Aj z toho sa vykľul len Homotúzik a autobuska znamenala /The end/.
„Mám ešte pri tebe nádej?“ spýtal sa. Moja odpoveď znela hocijako, len nie tak, akoby som chcela. A prišla posledná chvíľa „chvíľa rozlúčenia“, kde zvyčajne nasledujú bozky, tento raz však žiaden nepadol. Mal pochopiť prečo, ale zranila som ho. Viem to... a je mi to ľúto...
Napísala som smsku: „Dúfam, že som Ti neublížila. Ale ak išlo len o bozk, tak moja cesta bola zbytočná.“
Tajne verím, že to dostane ešte dnes, ináč mi bude veľmi na nič, ale zrejme tak mi treba.
Robo sa zase dovolal a zas veľmi úspešne. Len tak mi s !citom! oznámil, že o nás nevie skoro nikto, len každý! A že aj oni boli na buske... toto by bola dnešná konečná... Do riti, prečo ho ľúbim? (On o tom nevie.)
O pár minút neskôr
Môj momentálny stav: Som happy ako blcha. Vyriešili sme si to a je to OK. Ale prečo je každý proti? Kašlem na nich. On si myslel, že ja som naštvaná!?? Ha, ha, ha. A ešte ja som sa tu zožierla...
Mám ho rada.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár