So zvrátenou honosnosťou sa týčia pomníky ich smrti, miesta posledného odpočinku ich nič neznamenajúcich tiel a ich život je pochovaný pod nánosmi chladnej, vlhkej hliny. Neosobné svetielka blikajú v gýčových schránkach z farebného plastu, ktorý sa kde-tu od svetla sviečky zapáli a čmudí, deti nerešpektujú nezmyselné ticho a pietu svojich rodičov a snažia sa otcom ukradnúť zápalky z vrecka, aby si mohli zapáliť sviečočku a fascinovane čumieť na plameň, ktorý stvorili, a ktorý o hodinku, dve priam symbolicky zhasne a vytratí sa do večnosti tak ako spomienky na mŕtve duše v srdciach pozostalých. Myslíme na ich smrť no ich život nás nezaujíma. Sme prach, sme ničím vznášajúcim sa vo vetre, snažiacim sa dákou vysokomyšlienkarskou kravinou pozdvihnúť naše všenihilizujúce a všedeštruktívne bytie na niečo vznešené so zmyslom, ukrytým najlepšie až za hranicami toho absurdného bytia samotného.
Prečo žijeme, ak nie preto aby sme žili, ak pamiatka na nás odchádza s odchodom našich pamätníkov, a jediné pamiatky ktoré pretrvávajú tisícročia sú nevyhnutne pokryté posvätnou krvou tragického boja. Mohyly udatných a statočných sú nánosmi mazľavej hliny, chladným kameňom, a mohyly zbabelých vrahov sú spomienkami pretrvávajúcimi v mysliach obetí, plnými nenávisti.
Vietor mi rozfukuje vlasy, hrá sa s nimi vo vzduchu a v diaľave za kopcami vidím žiaru veľkolepej civilizácie, ničiacej tento svet, stráne sú pokryté hadími cestami a svetlá sa po nich pohybujú, vydychujúc do povetria štipľavý smrad spálenej nafty... niet sa kam utiekať, keď príroda nejestvuje, naša ničota je definitívna a v jej nekonečnom popieraní likvidujeme prejavy akejkoľvek krásy. ...autá plné nič neznamenajúcich existencií, ktoré existujú iba preto, aby existovali a neuvedomujú si to. Cestujú uctiť si pamiatku tých svojich blízkych, ktorí ožívajú tento večer v ich srdciach, aby tak popreli svoju vlastnú absurdnosť. Na studené hroby, ktoré o pár rokov zaniknú a do hliny presiatnutej rozloženými telami budú vykopané ďalšie temné jamy. Jamy, v ktorých sami spočinú, čakajúc na sviatok všech svätých, aby na jeden večer ožili v srdciach svojich ničiteľských nasledovníkov. Aby sa tak stali súčasťou kruhu, ktorý sa už tisícročia stále zužuje, až sám v sebe zanikne, berúc so sebou posledného pamätníka, berúceho so sebou všetko krásne, čo na tejto planéte existovalo, než sa jeho druh objavil, zanechávajúc zem jej nekonečnej existencii, bezvýznamnej, nič neznamenajúcej vo veľkosti celého bytia, či už so životom alebo bez neho.
Odchádzam z tohto ponurého miesta, je mi zima na ruky a z vetra ma štípu oči. V srdci spomínam na životy ľudí, ktorí mi svojím odkazom snáď chceli niečo dať, no necítim nič. Odchádzam v ústrety svojmu životu, o ktorom viem, že nič nikdy nebude znamenať pre nikoho iného, než som ja sám...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
riusqua
1. 11.novembra 2007 21:54
kraasne depresivne...a hlavne pravdive
3
S väčšinou slov v tomto blogu súhlasím, pretože pre mňa sú takzvané "dušičky" veľmi podobným sviatkom, ako si povedal.. človek si nezaslúži, aby sa na neho spomínalo a človek sa často hrá na niekoho, komu to nie je jedno, hrá sa na úžasného a milujúceho, počas celého roka však pre neho jeho príbuzní nič neznamenajú...
Ale napriek tomu by som hlavne poslednú vetu nebrala tak tragicky a tak pesimisticky. Neverím, že za svoj život nenadobudneme jedinú dušu v našom okolí, pre ktorú by náš život niečo znamenal. Ja sama mám vo svojom srdci (síce iba jedného, ale predsa) človeka, na ktorého smrť, ale hlavne jeho život si spomínam nezávisle od blbého komerčného sviatku, na ktorého hrob by som sa chodila prechádzať, keby nebol odo mňa stovky kilometrov vzdialený, a takto chodím aspoň na miestny cintorín, alebo na jeho/naše spoločné obľúbené miesta...
V našom živote, pokiaľ nie je iba prázdnou existenciou medzi kopou tých zavraždených stromov a vzdychmi prírody, sa musí nájsť aspoň jeden jediný človek, ktorý si na nás po smrti spomenie nie preto, aby zapálil blbú chladnú sviečku, ktorá síce páli, ale nemá v sebe teplo... verím tomu, že pokiaľ žijeme tak, ako žiť aspoň trochu máme, tak po našej smrti zacíti naša duša, ktorá sa snáď nerozplynie niečo teplé, čo budú vlastne myšlienky ľudí, ktorí nebudú spomínať na našu smrť a nebudú iba chladnokrvne vyberať, aký veniec nám dajú na hrob, ale budú spomínať na náš život...
Takisto ako ja na svojho najlepšieho priateľa, ktorý odišiel, ani som nevedela ako, bolo to roky dozadu a predsa si to stále pamätám... a hlavne si pamätám, ako žil a čo všetko sme spolu prežili... je teda ten život naozaj taký nekonečne márny, napriek tomu, akí sú ľudia ľahostajní?
Ale napriek tomu by som hlavne poslednú vetu nebrala tak tragicky a tak pesimisticky. Neverím, že za svoj život nenadobudneme jedinú dušu v našom okolí, pre ktorú by náš život niečo znamenal. Ja sama mám vo svojom srdci (síce iba jedného, ale predsa) človeka, na ktorého smrť, ale hlavne jeho život si spomínam nezávisle od blbého komerčného sviatku, na ktorého hrob by som sa chodila prechádzať, keby nebol odo mňa stovky kilometrov vzdialený, a takto chodím aspoň na miestny cintorín, alebo na jeho/naše spoločné obľúbené miesta...
V našom živote, pokiaľ nie je iba prázdnou existenciou medzi kopou tých zavraždených stromov a vzdychmi prírody, sa musí nájsť aspoň jeden jediný človek, ktorý si na nás po smrti spomenie nie preto, aby zapálil blbú chladnú sviečku, ktorá síce páli, ale nemá v sebe teplo... verím tomu, že pokiaľ žijeme tak, ako žiť aspoň trochu máme, tak po našej smrti zacíti naša duša, ktorá sa snáď nerozplynie niečo teplé, čo budú vlastne myšlienky ľudí, ktorí nebudú spomínať na našu smrť a nebudú iba chladnokrvne vyberať, aký veniec nám dajú na hrob, ale budú spomínať na náš život...
Takisto ako ja na svojho najlepšieho priateľa, ktorý odišiel, ani som nevedela ako, bolo to roky dozadu a predsa si to stále pamätám... a hlavne si pamätám, ako žil a čo všetko sme spolu prežili... je teda ten život naozaj taký nekonečne márny, napriek tomu, akí sú ľudia ľahostajní?
Napíš svoj komentár