Sanatorium. Pt. 1 - Príchod

„Je nebezpečný?“
„Nemyslím“
Dvaja muži v bledomodrých plášťoch stáli v tmavej miestnosti. Cez veľké sklo pozerali na muža za ním. Bol vysoký a chudý, svetlo silnej žiarovky na strope sa mu odrážalo od okuliarov. Miestnosť, kde sa nachádzal, vyzerala ako kobka. Malá slabožltá kobka bez dverí, s jediným dlhým zrkadlom na stene. Muž sedel priamo oproti zrkadlu, opieral sa o mäkkú stenu za ním, hlavu mal zaklonenú a hľadel do stropu. Bol bosý, oblečené mal niečo, ako biele pyžamo. Pravou nohou mu slabo mykalo, ruky mu tŕpli od toho, ako dlho ich mal za posledné dni zviazané za telom.
„Takže hovoríte, že môže žiť spolu s ostatnými?“
„Nemáme dôvod ho tu držať. Pre spoločnosť je nebezpečný, ale tu ho máme pod dozorom. Kým sa kŕmi tým svinstvom, je neškodný.“
„V poriadku.“




Muž ležal schúlený do klbka na zemi, a napriek silnému svetlu spal. V momente, keď sa stena po jeho ľavici otvorila a vstúpila osoba v bledomodrom plášti, otvoril oči, no ani sa nepohol. Osoba podišla k nemu, čupla si a pokojným hlasom mu povedala:
„Poď, Peter, zoznámim ťa s ostatnými“ bola to žena, okrúhlejšia mulatka, mohla mať okolo štyridsiatky. Postavila sa, a po nej aj on. Nasledoval ju cez dvere na dlhú chodbu.
Po niekoľkých metroch dlhou tmavou chodbou došli až k výťahu. Vyšli ním a ďalej nasledoval sestru. Ona sa naňho niekoľkokrát povzbudzujúco usmiala, no on nedal najavo ani štipku emócií.
Došli k dvojkrídlovým dverám.
„Tu je spoločenská miestnosť. Budeš sem tráviť väčšinu času s ostatnými, poď dnu.“
Povedala, otvorila dvere a vošla. On za ňou.
Bola to veľká miestnosť s lavicami, podobnými ako v škole. V strede bol okrúhly koberec, po okraji lemovaný vankúšmi. Bola svetlá, prudké slnko tienili tenké závesy. Tiene prezrádzali mreže na oknách. Boli tam iba dvoje dverí. Tie, ktorými vošli, a ešte jedny, do izby, ktorú bolo celú vidno cez sklo. V nej sedeli ľudia oblečený v uniformách, akú mala aj sestra, a sledovali bláznov, alebo len tak popíjali kávu a rozprávali sa.
„Haló! Všetci ma počúvajte! Chcem vám niekoho predstaviť.“ Všetci, muži a ženy v rovnakých bielych rovnošatách, ako on, aj zdravotníci, čo sa im venovali, stíchli a hľadeli naňho. „Toto je váš nový kamarát. Volá sa Peter, pozdravte Petra!“
„AAAHOOOOJ, PEETEEER!“
Peter sa rozhliadol po svojich nových spoločníkoch. Vyhliadol si prázdnu lavicu, bez slova sa pohol a sadol si do nej.

Peter mal vlastnú izbu. Bola malá, s jednou posteľou a malým nočným stolíkom. Vraveli, že doňho si môže čokoľvek uložiť, schovať, a nikto mu to nebude kontrolovať, no nič si tam nedal. Celé dni iba sedel v spoločenskej miestnosti, poslúchal príkazy, jedol pilulky, čo mu dávali. Ostatných bláznov iba pozoroval. Boli tu taký, ktorý si stále mysleli, že ich niekto prenasleduje, stále boli nervózny, mumlali si popod nos a občas vybuchli. Vtedy k nim pribehol personál, pichol im niečo do krku a odviedol ich preč. Obvykle sa vrátili na druhý deň späť, úplne kľudný. Boli aj taký, ktorý o sebe zjavne vôbec nevedeli. Sliny im tiekli po brade a vykrikovali hlúposti, i taký ktorý s veľkou radosťou robili všetko, čo mali povolené od personálu a nič ich viac netešilo. Všetci mali jedno spoločné - chorú myseľ.



Sestra vošla do kancelárie. Bola to malá, ale útulná izba. Skromný nábytok, dve kreslá, stôl. Na stole pedantne a s maximálnou presnosťou poukladané spisy, perá, a monitor odsunutý nabok. Za stolom sedel muž, starší, okolo päťdesiatky. Mierne prešedivelý, s výraznými kútmi. Tvár mal hladko oholenú, rovný špicatý nos a husté obočie.
„Volali ste ma, Pán primár?“
„Áno. Chcel by som s vami niečo prebrať. Prosím, sadnite si.“ Sestra si bezstarostne sadla. Primár s ňou často hovoril, o problémoch zariadenia, o nových pacientoch.. táto návšteva nebola pre ňu ničím zvláštnym. Bola to presne tá osoba, ktorá priviedla Petra zo samotky medzi ostatných, a ktorá sa oňho starala so zvýšenou pozornosťou.
„Pane, chcete hovoriť o tom novom pacientovi?“
„Áno, samozrejme, o tom. Viete, Sylvia, že mi záleží na mojich pacientoch. Ale v prvom rade mi ide o...“
„..bezpečnosť personálu...“
„...správne. A preto som Vás prosil, aby ste tomuto pacientovi venovala zvýšenú pozornosť. Najmä teraz, keď je už medzi ostatnými.“
„Pane, Doktor Volár usúdil, že pokiaľ berie lieky, je neškodný. A ja mu verím, je to skúsený človek.“
„Samozrejme, samozrejme, ale pochopte, toto je špeciálna situácia. Takže, ako?“
„Pacient je úplne neškodný. Napriek tomu musím povedať, že sa správa mierne... nespoločensky.“
„Nespoločensky? Čo PRESNE tým myslíte?“
„Nuž. Celý čas neprehovoril. Nehovorí pri jedle, nehovorí s personálom, nehovorí s ostatnými pacientmi. S nikým sa nebaví, nezapája sa do aktivít. Celé dni iba sedí, bez najmenšieho náznaku emócií. Skontrolovala som stolík a nemal v ňom nič.“
„Hmmm, v poriadku. Sledujte ho prosím ďalej. Prípad, ako je on, netreba podceňovať.“
„Samozrejme. Ako si prajete.“
„V poriadku. Môžete ísť.“

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu