Déjà vu

Vraj nezastavíš hodené.
Samozrejme, lebo nevrátiš čas.
Nezmeníš vyslovené,
no môžeš to povedať ešte raz.

A tak sa ti opakuje
známa hra, čo si hral,
známy vietor zasa duje,
silnejši, než sa zdal.

Rovnaká bola bezmocnosť aj slová,
pocit bez akýchkoľvek zmien.
Všetko také isté prežil si si znova
jediný je rozdiel v zámene dvoch mien.

Znova ti zostalo
len písať hlúpe básne
sám sebe – neuzrú svet.
Je ti dávno jasné,
že majstrovstva v nich niet.

Dokonalosť chýba v nich,
ako aj v živote ti chýba.
Jediný omyl vzal ti dych
Tá bez vinníka chyba.

Stálo ti to vôbec za to?
- pýtaš sa sám seba.
Veď falošné bolo zlato,
kamenný kus chleba.

Veril si, že bez teba sú stratení,
ale sám vieš, že je to klam.
Nič sa pre nich nemení
len ty si zostal sám.

Oni si žijú ako žili,
tvoje trápenie je tvoja vec.
Aj keď nemáš sily,
nesmieš byť zbabelec.

Na koho chceš hodiť vinu?
Chceš si vyvŕšiť zlosť?
Zámienku si nájdi inú,
tejto bolo dosť.

Tak prestaň nezmyselne bdieť,
rozmýšľať, čo mohlo byť.
Zabudni na záchrannú sieť,
začni bez poistiek žiť.

Prestaň rátať počty strát,
minulosť hoď už za hlavu
s vierou, že tentokrát
je to posledné déjà vu...

 Báseň

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu