,,Karolína vnímaš?“ oslovila ma asi už po tisíci krát mama. Len som mŕtvo prikývla, pretože ma táto konverzácia za jedálenským stolom v spoločnosti nielen mojej rodiny ale i Petersonovcov. Prečo sa pri tejto večeri musia baviť práve o mne? Veď Karol tiež teraz ide na strednú. Samozrejme nikto nepochyboval, že on sa dostane na vytúženú Obchodnú akadémiu, ale čo ja? Čakali ma príjmačky na Súkromnú strednú odbornú školu v Nitre odbor podnikania. Síce som to mala v zuboch a strašne mi vadila moja perspektíva do života no nič iné mi neostávalo. Otec si nechcel pripustiť, že tam naozaj nechcem ísť a že bez matematiky, fyziky a chémie som ako stratená. Každému to však pripadalo ako super nápad a nikto sa mu to nesnažil vyhovoriť. Bol ešte len december a väčšina spolužiakov o strednej ešte ani nerozmýšľala, ale môj otec bol rozhodnutý, že ja musím absolvovať najskorší termín vo februári. Karolovi to absolútne nevadila, ale čo ja? Totálny stratenec v učební ?! Vŕtala som sa v ryži a ďabila som každé jedno zrniečko vidličkou.
,,A vašej Petronelke ako sa darí v škole?“ zmenila mama tému. Hneď som zbadala ako sa Nela teší, že je v pozornosti. Bola úplne iná ako ja, ale stále moja najlepšia kamarátka. Nechápem ako sa niekedy dokážeme baviť, keď sme tak rozdielne. Ten večer skončil ako zvyčajne. Pri knižkách v izbe alebo rozprávaním sa s ostatnými členmi rodiny štýlom mrmlania a povinných odpovedí.


Čas šiel. Kolobeh môjho života bol presný ako hodinky a nedialo sa nič nad čím by stálo hoci len pozdvihnúť zrak. Vlastne ma to nudilo i unavovalo. Práve vtedy, keď som z toho začínala byť zúfalá prišli Vianoce. Povinnosť celej rodiny a to ísť po starú mamu na letisko sa mi nevyhla ani tento rok. Nelka nemala dobrú náladu. Predpokladám kvôli nejakému chlapcovi. Tento malý ,,výlet s rodinou“ už nemohol byť nudnejší. Lietadlo malo meškanie a ja som si znudene opierala hlavu o ruky na studenej lavičke v letiskovej hale. Šla som sa prejsť a vlastne aj chvíľu sa vymaniť z dohľadu rodičov. Ách, automat. Karol by mi objasnil, prečo je to nehygienické alebo čo, ale teraz tu nebol a ja som s ligotajúcimi očičkami stlačila gombík horúcej čokolády. Panebože, zaseklo sa to! Toto sa môže stať iba mne, pomyslela som si zúfalo. Veď v tom sú moje centy. Obzerala som sa a pritom zúrivo tĺkla do stroja. Zrazu sa pri mne pristavil ....ách... ten najkrajší chlapec na svete. Oči farby morskej vody v lagúne mu zakrývala hustá čierna ofina. Cítila som sa neuveriteľne trápne.
,,O čo sa akože pokúšaš?“ opýtal sa ma s úškrnom na tvári. Odrazu mi neprišiel až taký pekný. Drzý, ale zaľúbila som sa do neho.
,,Ja, ja, ja....“ Bože, ty si hlupaňa Karolína. Nevieš povedať jednu súvislú vetu? Určite si myslí, že si nejaká zaostalá. Ani neviem, prečo som sa v mysli urážala a provokovala, keď mi to bolo teraz najmenej treba.
,,No, vykoktaj sa!“ úžasne sa na mne zabával a ja som skľúčene stála a hľadela na neho. Tie oči ma prebodávala a tušila som, že sa mi zarývali do môjho vnútra. Vyzeralo to tak, že on chcel tiež niečo z tohto automatu. Alebo len prišiel, aby sa pobavil na nemotornom dievčati. Každopádne tie jeho jemné oči mi od toho okamihu nedali spať. Takto stupídne som premárnila svoju šancu na rozhovor s chlapcom mojich snov. A možno ho už nikdy nestretnem. Jediné stretnutie s ním mi obrátilo život na ruby. Zmenilo to moje myšlienkové pochody tak, že som prvýkrát začala uvažovať nad vecami ako... Čo je pre mňa najdôležitejšie v živote?... alebo ...Prečo vôbec som tu?... Otázky boli čoraz viac naliehavejšie a vyčerpávajúcejšie.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár