Tera ešte raz bolestne zastonala a už bolo po nej. Moje oči blúdili po stenách tejto izby. Nočná lampa z ulice prenikala oknom. Olizovala rolety a záclony a blúdila aj po mojej utrápenej tvári. Vonku bolo ticho ako každú jesennú noc. Len sem tam zavyl nejaký pes z ulice alebo nejaký hulvát idúci z krčmy zakričal na kamaráta. Vietor odfúkol lístie stromov a trochu sa pohral s halúzkami. Tak, ako sa ON pohráva so svojimi obeťami. Stisla som pery, keď som dolu nad prahom dverí v úzkej štrbinke zbadala krv. Krv, ktorá patrila Tere. Pomaly stekala z jeho pultu, kde popravoval ľudí a bolo jej stále viac. Zaplavovala jeho dušu pocitom naplnenosti a tú moju pocitom viny.
-Bojíš sa? - opýtal sa keď bola jeho práca dokonaná. –No tak máš strach? - povedal už hlasnejšie. Jeho hlas bol hrubý a zostarnutý. Jeho tvár pokrytú vráskami, ktoré no ňom vyrýval sám život a jeho očí, iba ako malé štrbinky, posiate miliónmi škvŕn vo mne vytvárali dilemu. Povedať pravdu či zaklamať?
-Teraz to nemôžeme vzdať- povedal a pohladil mi tvár drsnou rukou.
-Povedal si, že budeme mať normálny život. Že budeme mať deti a budeme sa ľúbiť- zašepkala som. Moje slová akoby mu ochladili tvár a zniesli z nej i tú malinkú štipku citu, ktorá sa mohla ukrývať na tvári človeka, ktorý práve znovu zabil.
-Chceš aby ma šéf dostal? Aby som skončil tak ako oni? - zvrieskol do ľadového ticha a ukázal na hlavy jeho rukami zavraždených ľudí, ktoré si vystavoval ako trofeje. Chladná dlážka a steny tejto miestnosti vo mne evokovali úzkosť. Ako dlho ešte budem musieť? Koľko obetí ešte chce? Asi by mi to malo byť jedno, veď ho milujem, no predsa.... Nebolo to také jednoduché doviesť mu človeka ako obetného baránka. A pritom ja som neustále v nebezpečenstve. Ešte raz som sa zadívala do tmavých malých očí. Sklonila som hlavu k zemi a on odfrkol. Akoby ho to, že som ukončila rozhovor ešte väčšmi naštvalo. Zmizol v tme. Z tmavej komôrky, v ktorej som ešte nikdy naozaj nebola sa ozval zvuk podobný rinčaniu železa. Ostril si nože, akoby mi tým chcel niečo povedať. Vtedy sa mi trošičku stiahol žalúdok. Ozaj som jediný človek, ktorý o ňom vie všetko. A tiež jediný človek, čo ho môže zradiť. Má labilnú povahu a už predtým konal dosť nerozvážne a šialene. Čo keď počíta s tým, že si nájde iné dievča, čo mu naláka obete? Na hrudy som mala ťažký kameň. Pomalými krôčikmi, aby ma náhodou nezapočul som sa priblížila k jedinému kusu nábytku, ktorý tu bol. Jedálny stôl, na ktorom ležala handrová bábika. Mala opálený kúsok látkovej ruky a v hrudi zapichnutú šípku. Môj dych sa pomaličky stupňoval s frekvenciou, ktorou brúsil svoje nože. V hlave som už mala zreteľné šumenie, ktoré prichádzalo odnikiaľ. Moje kĺby už nevládali znášať nápor ťažkého tela a začali sa triasť. Chveli sa mi dlhokánske prsty vyhrané od piana, ktorými som jemne uchopovala kúsok starého hrdzavého kovu, ktoré on pokladal za kľučku. Nebola som ešte definitívne rozhodnutá, že chcem utiecť no srdce mi pripomínalo, že toto je tá chvíľa. V dverách som stála už hodnú chvíľku, keď ten zvuk už nebolo počuť. Bola len prázdnota. Takže už si musel všimnúť, že niečo nie je v poriadku. Tep sa zrýchľoval a ja som vybehla na schody. Sivé kamenné schody som brala po troch. Chcela som čo najrýchlejšie vypadnúť kým ma nedostane. Rýchlo odísť z jeho života aj z toho svojho. Kým som mala namierené lesom on klepal opätkom o prah. Jeho zmýšľanie sa ponáralo do zložitejších vecí, než na aké bol zvyknutý. , , Bežať za ňou, chytiť ju a zabiť alebo nechať odísť? .... Veď pozná tajomstvo, ktoré by bolo pre mňa koncom, ak by sa ho niekto dozvedel. Nato aby to povedala ma až príliš miluje a ja ju ľúbim príliš nato, aby som ju zabil. Ak sa to dozvie šéf som mŕtvy. Veď ona sa vráti... “

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
leska  11. 1. 2009 17:24
pekné!podarilo sa@leska
Napíš svoj komentár