Mojej mame

,,Jestvuje iba jeden ozajstný prepych, prepych ľudských vzťahov"
A. de SAINT-EXUPÉRY

Ticho tu sedím a čítam básne. Tie, ktoré ťažké srdcia písali a ktoré vznikli zo sklamania. Z lásky k takým ako si ty. V knihe mojej mami, ktorú pár rokov písala. Tie malé červené papieriky, na ktoré ukladala svoje myšlienky. Listujem týmto pamätníkom písmen a tíško spomínam, kedy to také pre mňa bolo. Som blázon, keď verím, že raz bude všetko dobré. Červená fixka zrak mi láka. Už nevládzem prestať čítať. Odrazu moje vedomie žije okamihmi kedy na tento papier dopadali slzy. Posledné čiastočky odvahy berie mi fakt, že každý je raz nešťastný. Slovo za slovom a riadok za riadkom mysľou sa mi nesú a každý jeden je na chvíľu kráľom môjho myslenia. Táto je krásna čítam ju odznova. Niečo mi pripomína. Tie slová už poznám takmer naspamäť a nemôžem prestať myslieť iba na teba. Moje slzy tiež poznačia túto červenú knižku. Fotky krásnej ženy históriu spisovali. Každú jednu báseň svojou rukou prepísala len aby ich pre mňa do budúcnosti zachovala. Tak pozerám na nich s ťažkým srdcom chápem, prečo sa jej páčili, prečo sa v nich utápa každý večer pri zvuku hrajúcej gitary. Písala o sebe, písala pre iných, písala, čo najviac. Smutné citáty a pekné básničky sú teraz mojimi najlepšími kamarátmi. Neviem, čo je na tom zlé, ale neodhalím to svetu radšej. Raz keď tá žena do ticha skoná. Tá, ktorá mi život darovala naposledy vydýchne. Ja viem, že budem tam, aby som jej do rúk červený zošit vsunula. Ten, ktorý jej rukami sám život písal a ja viem, že ona bez neho neodíde.

 Úvaha

2 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu