Bezmyšlienkovite a viac menej nemo hľadím na tvoje meno v zozname prihlásených osôb. Online 25 minút. Až toľko? Už prešlo toľko času odkedy som takým istým pohľadom zazerala na ikonku s nápisom: , , -Lover- sa práve prihlásil“ Aký to má význam stále netuším. Čas odhadujem podľa počtu pesničiek, ktoré zatiaľ hrali v tom nudnom rádiu. Tak veľmi by som chcela napísať ti niečo rozumné, zábavné, ale zároveň také, aby si pochopil, čo k tebe cítim. Prečo je náš vzťah takto zložitý ....? , príliš zložitý. Nevšímajúc si dážď na okne, ktorý ustavične klope o parapetu akoby ma chcel vyrušiť alebo prinajmenšom zobudiť, opriem si bradu o dlaň a lakeť o stôl. Do očí mi padajú vlasy z ofiny. Mám ti vôbec niečo napísať? Chceš, aby som ti napísala? Mám ostať ticho a nechať ťa tak? Čo keď myslíš rovnako na mňa? A čo keď chceš mať odo mňa pokoj? Vyťukávam prstami na imaginárnej klávesnici. Ustavične premýšľam nad otázkami , Prečo? , a , Ako? , Nikdy som nechcela vidieť ľudom do hláv a čítať v nich tie stupídne názory, myšlienky, predsudky a urážky. Nikdy som nechcela vedieť, čo si o mne niekto myslí. Asi by som nezniesla ten sajrajt. Lenže tentoraz aspoň na chvíľku vedieť akú mám šancu. Či ani nie? Vyhovuje mi takáto- platonická láska? Sama neviem. Nevládzem premýšľať. Len jednoducho hypnotizujem dvojbodku medzi číslami 22 a 28. V intervalových sekundách a objavuje a zase mizne. Ako tvoje láska a jej prejavy. Ako tvoje dotyky, bozky... Ako všetko, čo sme kedy mali a na čom sme kedy stavali. Mohol by si mi povedať, že to tak už raz bolo a mal by si pravdu, ale ja to naozaj nechcem počuť a nie som ochotná to prijať. Tentoraz to spravím inak. Ako keby som tieto svoje vlastné myšlienky dobre nepoznala. Silné slová napohľad a plné strachu vo vnútri. Ale to len ja najlepšie viem, aké klamstvá ukrývajú seba povzbudzujúce predstavy môjho vlastného svedomia. Aké klamstvá ukrývajú tieto riadky. Už len ďalší dubjektívny názor mojej deravej hlavy a si Offline. Ako to? Odišiel si a ani si mi nenapísal: Zlato zajtra sa o tom porozprávame... ? ! Asi je koniec, ...

 Úvaha
Komentuj

3 komenty k blogu

1 
fotka
matwejo  9. 4. 2009 00:57
priznám sa, že najprv ma zarazil vek pri prvom pohlade, ale keď som sa začítal, tak som na to už aj zabudol, pekne napísané a ja by som v 13tich určite niečo také nedokázal vypustiť zo seba, gratulujem
2 
fotka
atarniss  9. 4. 2009 19:40
dobre napísané ... celkom som sa do toho vcítila
3 
fotka
lilttlemarvel  6. 5. 2009 19:50
Vouv draha
Napíš svoj komentár