SPoMiEnKy

Určite poznáte ten pocit, keď vonku prší, vy nemáte čo robiť a z dlhej chvíle sa začnete prehrabávať v starých veciach a fotografiách. Mne sa to však stáva aj keď neprší ...

Keďže sme sa pred 3 rokmi 7 mesiacmi a 15 dňami presťahovali preč od mojich priateľov, môjho detstva a všetkých spomienok je samozrejmé, že mi začali chýbať. Ťažko sa adaptuje do nového prostredia, zvyká na nových ľudí a všetky tie zmeny. A keďže domáci tu neboli takí vlezlí a nezačali sa hneď hrať na mojich kamarátov tak som v tých prachom zapadnutých škatuliach začala tráviť čoraz viac času. Nebol by deň, kedy by mi hlavou neprešla aspoň jedna spomienka. Spomienka na časy kedy som bola úprimne šťastná.

V našom činžiaku som vyrastala obklopená samými chlapcami. Asi si viete predstaviť ako vyzerali naše hry. Hrávali sme sa s legom všetci pokope naprataní vždy u niekoho iného v detskej izbičke. Špehovali sme sa pomedzi stromy. Liezli po nich. Naháňali sa. Hrali na schovávačku. Dokonca ma párkrát vzali hrať s nimi futbal no to mi veľmi nešlo. Nebola som typické dievča, ktoré chodilo kočíkať svoje "deti" v ružovučkej perinke. Hrávala som sa s autíčkami, robila im diaľnice a tunely v pieskovisku. Bicyklovala sa. „Vystrájala všetky tie huncútstva.“ Pamätám si ako sme všetci spolu zvykli polievať celú cestu pred vchodom. Mali sme tam jednu starú zhrdzavenú studňu, z ktorej sme si pumpovali vodu. A potom sa na nás všetky tie staré tetušky hnevali.
V zime sme sa sánkovali na malom kopčeku za činžiakom. So staršími chlapcami s vedľajšieho vchodu sme postavili obrovské iglu. To bola pevnosť, z ktorej sa riadili najväčšie guľovačky. Každé poobedie som potom chodila domov celá premočená ... no šťastná.

Celý náš činžiak bol ako jeden obrovský rodinný dom, kde boli ako inak aj dobré aj zlé vzťahy. Vždy som na chodbe vedela rozoznať kto šiel práve okolo. Každý mal svoju špecifickú vôňu. Aj dnes keď stojím na tej chodbe, cítim všetky tie vône, všetky spomienky.

Akoby zastal čas a ja som bola znovu späť, znovu šťastná. No potom zavriem album s fotkami a všetko je preč. Všetko je už dávno za mnou. Po chrbte mi prejde mráz a dostanem strach, že šťastie ma opustilo, keď som odišla. Ostalo tam. V tom malinkom činžiaku. A ja ho už nedokážem získať späť. Neverím, že dokážem byť šťastná






Keby nebolo spomienok, človek by neveril, že bol niekedy šťastný...












Venované mojim priateľom z činžiačiku

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu