Slnko mi svietilo rovno do ksichtu a aj keď to nebolo nič dvakrát príjemné, strašne som túžila mať vedľa seba niekoho ďalšieho, komu by to slnko do ksichtu svietilo tiež.
Od konca marca poriadne nespím.
Bože, pred pol rokom. Pred pol rokom som bola niekto celkom iný. Niekto tak strašne iný, že sa teraz sama nespoznávam.
Pred pol rokom by som si o pol šiestej nesadla na balkón a nevytiahla krabičku cigariet. A neťahala by som jednu za druhou.
Všetko je... iné. Vo mne je všetko iné.
Pred pol rokom by na mne neboli žiadne jazvy, ktoré by sa dali skúmať.
Pred pol rokom by som pri pohľade na pavúka utekala kade ľahšie. Teraz som tak mŕtva, že som s asi piatimi zdieľala tie svoje ranné cigaretky, aj keď boli možno tak desať centimetrov odo mňa. Bolo mi to jedno.
Kachličky ma poriadne oziabali na zadku, lebo som sedela na zemi. V tureckom sede. Tlačili ma členky, ale aj to mi bolo jedno.
Hej, asi som mŕtva. Tak nejak som to celé vystihla, ani neviem ako. Len tak, náhodou.
Moja matka sa ma čoraz častejšie pýta, čo mi je. Moja matka, ktorá od podobných rozhovorov odjakživa utekala, pokiaľ len mohla.
Teraz to vyzerá úplne opačne. Príde ku mne a chvíľu ma skúma.
"Je ti niečo?"
"Nie."
"Vyzeráš smutná."
"Nie som."
Lží, lži, lži. Všetko sú to veľké, obrovské lži. Tak isto klamem aj mojim kamarátom... ak ich tak vôbec môžem volať, a ak nejakí zostali.
Niektorým občas poviem, že mi je na riť. Ale žiaden z nich nikdy nepochopí, ako veľmi na riť mi je. Tak na riť, že mám chuť to... zabaliť. Fakt že hej.
Jediná osoba, ktorej som dôverovala, je preč. Na druhom konci sveta. Ešte si na mňa nespomenula. Smutné, huh?
"Ako sa máš?"
Päť ľudí denne sa ma spýta. Buď poviem, že neviem, alebo poviem, že sa mám fajn. Proste nedokážem povedať nič iné. Nedokážem vyjsť s farbou von. Možno ani nechcem. Možno chcem proste skapať, sama. Sama, tak, ako som vždy bola.
Sama, sama, sama, sama, sama, sama, sama, sama, sama, sama, sama, sama, sama, sama, sama, sama, sama, sama, sama, sama, sama, sama, sama, sama, sama, sama, sama, sama...
Presne to som.
Bola som.
Budem.
Začína mi to liezť na mozog.
Asi si za to môžem sama.
Dnes, keď som si zapaľovala druhú cigaretu, niečo som si všimla. Všimla som si, ako šialene sa mi trasú ruky.
V živote sa mi ruky netriasli.
Uvedomila som si, že už to nie som ja. Že už to dlho nie som ja.
Zmení sa to ešte niekedy? Budem to ešte niekedy ja?
Blízko, blízko, tak strašne blízko k tomu, aby som sa vzdala. Som slabá a každým dňom slabnem ešte viac. Vzdávam sa všetkého, čo mám rada.
Nekreslím, nepíšem, nečítam, nesmejem sa. Každý deň mi hlavou najmenej päťdesiat ráz prejde myšlienka (v rôznych obmenách): "Vyser sa na to a ukonči to."
Ah, bože, som tak strašne hlboko v piči. Ah, ježiši. Bojím sa samej seba.
Prepáčte. Muselo to von.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
synekdocha
1. 8.augusta 2012 07:51
...ako by som čítala o sebe z pred pár mesiacov...nebola si tam náhodou?
Napíš svoj komentár