I II III IV V posledných dní

V ruke nemal vôbec nič, len kúsok akéhosi papierika. Kráčal. Nechcel aby niekto iný vedel kam kráča, ani aká je jeho cesta. A možno to znie absurdne, ale vlastne ani on sám nechcel vedieť kam ide. Vlastne ani to nevedel, ale to si v tej chvíli vôbec neuvedomoval. Chcel odísť čo najďalej, vytvoriť tú zázračnú neviditeľnú bariéru medzi sebou a zvyškom sveta. Bol o tom tak hlboko presvedčený že chvíľkami úplne zabúdal prečo to tak túžobne vlastne chce.
Len kráčal a mal pocit že vôbec nepremýšľa. Ale bolo to presne naopak. Keď si chce dnes na túto udalosť spomenúť, nevybavuje sa mu nič. Ani kde to bol, či pršalo alebo bolo slnečno, dokonca ani či bol deň alebo noc.
Papierik v ruke držal tak tuho, že sa mu do ruky vrylo zopár čiarok. Jemu ale nič nevadilo. On si len kráčal. Vnímal to ako jedinú možnosť, aj keď vedel, že vždy má na výber. Teraz už ale nemal. Vnímal to ako poslanie, niečo čo ho nekonečne ťahalo vpred.
Myšlienku mu bledli a redli, nohy kráčali tichšie. Mal pocit že aj ulice, ktoré tak dôverne pozná sa vyprázdňujú. A možno tam nebol nikto, a možno si ho len nikto nevšímal. A možno ho nikto ani nevidel.
Jeho telo postupne zachvátila čoraz väčšia spokojnosť. Alebo vyrovnanosť. Nikto to nevie presne opísať, takže je to nepodstatné.

Kráčal. Ale už nepočul žiadne kroky. Jeho telo sa strácalo v napätí sveta. Papierik mu vypadol z ruky. Zmizol.
Zostal tam len papierik. Ktorý aj tak niekam odvial vietor.


...hľadať
čakať...
...premýšľať
hlava zmätenosti...
..obzrieť sa do minulosti
Stretávať už zabudnutých ľudí...
...dúfať v niekoho
Vravieť lži, na odhalenie pravdy...
...hľadať...
...čakať
znovu a znovu zaspávať...
...vymýšľať neexistujúci plán
nechať dáždnik v chodbe....
...zmoknúť kvapkami neistoty


Kde si Princ, tak márne hľadaný?


Mám pocit, že zrazu sú všetky ulice prázdne a ja kráčam všade celkom sama. Akoby ma naháňali zvuky opätkov vlastných nôh.
Aj keď počujem ľudí nepočujem žiadne hlasy, necítim ľudí ani keď stoja pri mne. Cítim sa opustená, bezbranná a stratená vo vlastných myšlienkach. Sú ako nekonečné bludisko, ako obrovské klbko bavlny, ktoré len ťažko rozpletať.
Neviem kto som, ale to nevie asi nikto. A neviem ani čo je horšie. Či keď človek nechce vedieť kto je, alebo po tom nesmierne túži ale nedokáže to.
Žijem vo svete. A na žive ma ponecháva len to, že mám na výber.
Už sa nepýtam otázkou PREČO, pretože som sa naučila, že skutočnú odpoveď nedostanem nikdy. Ani dôvody či príčiny.
Mám pocit že sa strácam. V myšlienkach lásky, viery v nevedno čo a možno ešte v niečom len neviem v čom. Premýšľam o bohu. Či je, kto je a čo robí. Či premýšľa a či sa niekedy spýtal otázkou PREČO.
Hľadám. Neviem čo. Možno práve jeho, pretože potrebujem jeho existenciu na prežitie.
Hľadám asi sama seba. A možno hľadám aj ostatných ( a kto sú to?). Ale ako viem že toto hľadanie niekedy skončí?

Odbočiť z nekončiaceho kruhu
Opustiť sladké lži

Zacítiť cudziu vôňu na sebe
Spoločne sa dotknúť jemnosti dažďa
Snívať
A snívať
a snívať...


Mala 40 rokov a sedela na rebríku v kuchyni. Kreslila narýchlo spravené raňajky, očkom pozrela na hodinky ktoré stále ukazovali 24:01. Ponáhľala sa. Keď si liala medený džús do žiarovky premýšľala čo všetko dnes ešte musí stihnúť.
Prešla cez cestu do kúpeľne. Otočila kohútikom a pod tečúcou krvou si opláchla ruku. Uterák si prevesila cez obrubník. Pozrela sa na obraz ktorý visel nad umývadlom. Vždy sa jej páčil
Zišla dole, obula si svoje nové ponožky. Strkajúc si kabelku do tašky vyšla z domu. Pozrela na slnečnú bezoblačnú oblohu. Stisla pery, rozprestrela dáždnik a vyšla na ulicu. Ponožky jemne klopkali o chodník. Nikoho to ale nerušilo...ulica bola celkom prázdna...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu