viem, toľko krát sa s tebou rozprávam, no niekedy mám chuť tie slová aj zapísať, nie len ti ich posielať do neba, bez toho aby sa z nich niečo uchovalo...
Pamätám si ešte časy zo škôlky, keď sme spolu obedovávali, a mňa vždy presadili lebo sme sa veľmi zabávali..
Potom základná škola, veľmi dobre si sa učila a tvoje známky motivovali aj mňa aby som sa sažila byť lepšia, ja som motiváciu potrebovala, bola to tá správna..
Každá sme boli na inej strednej, nekonečné hodiny sme si dokázali vymieňať naše nové zážitky, poznatky, veselé príhody.. čakali nás maturity a každá sme mali toho veľa, preto som si myslela, že sa ti nebudem ozývať, až niekedy po lete, keď už každá budeme na škole a všetko sa to trochu ustái..
Nemala som čakať, čas sa stal mojim nepriateľom.
V ten deň, keď sa stala tá hrôza na festivale, som si ako prvé spomenula na teba, že ty si tam zvykla chodiť, a keď mi večer zavolal kňaz, že ty si tá čo je najťažšie zranená, veľmi som sa prelakla a moc som sa za teba modlila.
O nejaký čas prišli správy, že ti je lepšie a prevezú ťa do Trenčína, každý týždeň som volala s tvojim priateľom a pýtala sa ako sa máš, kedy ťa môžem prísť pozrieť, ako sa darí vašim - zo začiatku mi hovoril, stav sa zlepšuje a pôjdeme ju spolu niekedy pozrieť, potom jeho správy zneli, je jej veľmi zle, bolí ju to, niekedy ťa zoberiem ju pozrieť.
Ani na moment ma nenapadlo, že môžeš zomrieť. Hovorila som si, že keď budeš doma na doliečenie bude more času na rozhovory a návštevy, aj keby mám chodiť každý deň tak by mi to nevadilo a bola by som rada, že to tak je. Aj keď som sa o tebe rozprávala s inými ľuďmi, naše rozhovory končili slovami, Nikol bude čoskoro doma, ja v to verím. V tom týždni som už bola pevne rozhodnuá, že ťa pôjdem pozrieť, predsa to už boli tri mesiace..
Zrazu mi prišla sms správa,.. potom už len plač.., smútok.., otázky.., a výčitka...
hnevá sa na mňa, že som ju nestihla prísť pozrieť? To je asi otázka, ktorú ti položím ako prvú hneď, ako sa tam hore stretneme.
Prešli dva mesiace od tvojej smrti, no neprešiel ani deň aby som na teba nemyslela,..
našťastie mám tú fotku od teba, ktorú si mi kedysi dala aj s venovaním a vyložila som si ju do rámčeka na stôl..
Teraz mi tak veľmi chýbaš..
Prečo ťa Boh zavolal k sebe? Mám rada aj Boha, ale toto kamaráti nerobia, tak veľmi by som chcela aby si sa vrátila, tak veľmi si to želám.. Vždy keď na teba myslím, alebo sa pozriem na fotku, ktorú mám na stole tak ma napadne iba jediné, kedy sa už vrátiš? Kto mi dá odpoveď...
Viem odišla zi navždy..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
taká šťastná a spokojná, že som sa s tebou opäť stretla - i keď len vo sne