Skutočná rozprávka

Mala šestnásť rokov a on osemnásť. Vždy sa prechádzali po meste a ona bola šťastná, že môže byť s ním. Ale potom mu už nestačili prechádzky, chcel viac a mal viac. Raz ju pozval k sebe domov. Sedeli spolu hodinu. Zrazu niekto zazvonil. Boli to jeho kamaráti. Celý večer sa fajn bavili. Keď kamaráti odišli zostali sami. On povedal:,, naši neprídu bol by som rád, keby si zostala!“ No ona nechcela, zberala sa na odchod. Keď videla v jeho očiach slzy, bola presvedčená, že ju má rád. Zostala. Opäť si sadli. Hladkal ju po tvári, po ruke. Siahol jej na prvý gombík, na druhý a ona omráčená láskou sa ani nebránila.
No po čase sa veľmi zmenil. Všetko ho hneď rozhnevalo. Začal sa vyhrážať, že ju nechá, že na svete je dievčat veľa. No ona ho nemohla vtedy nechať. Bála sa mu povedať, že už nie je sama. Ale raz to povedať musela. Prišla za ním k nemu domov. Nikto nebol doma okrem neho. Postavila sa k oknu a rozplakala sa. On ju objal a spýtal sa prečo plače. Až v jeho náručí sa opovážila povedať: ,,Čakám dieťa, naše dieťa.“ Prudko vstal a začal kričať, že sa snaží zakryť ozajstného otca. Narodil sa im syn. No jej stav bol vážny. Veď pôrod v šestnástich rokoch života niečo znamená. Preňho začal nový život. Ju ale začalo trápiť narušené zdravie. Stav sa jej zhoršil keď jej syn Petrík ochorel. Mal päť mesiacov, keď ho odniesli do nemocnice. Po dvoch mesiacoch ho poslali domov, aby posledné dni strávil tam. Bolo to pre ňu strašné pozerať sa na svoje umierajúce dieťa. Na piaty deň sa Petrík rozplakal, zavrel očká a... Jeho sa to ani teraz nedotklo. Odvtedy to bolo s ňou veľmi zlé. Až teraz sa mu pohlo srdce, až teraz, keď videl, čo ju čaká. Prišiel ku nej, hladkal ju po tvári. Ale na blúzku už nesiahol. So slzami v očiach prosil o odpustenie. Odpustila mu. Potom povedal: ,,Mám ťa rád, milujem Ťa! Budeme mať spolu ešte jedného syna, uvidíš!“ Ale ona to už nepočula. Zomrela šťastná s úsmevom na tvári, v náručí toho, pre ktorého tak veľmi trpela.
A on teraz chodí k jej hrobu a k hrobu svojho syna. Neopováži sa povedať čo len jedno slovo. Stojí tam mlčky, celé hodiny a po tvári mu stekajú slzy. Pozerá sa na zvädnuté kvety, v ktorých vidí tvár svojej milej, ktorej tak veľmi ublížil. Odchádza. No príde aj na druhý, tretí, štvrtý deň. Má už ženu, deti, ale chodí tam stále. Deťom rozpráva rozprávku o krásnom dievčati a o jeho veľkej láske k chlapcovi. A oni počúvajú tú skutočnú rozprávku

 Skutočný príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu