Schizofrenik: Chcem plakať, lebo vraj, po tom sa človek, cíti lepšie

Nechcem aby to vyznelo ako ďalší blog o tom ako sa mám hrozne, alebo o tom ako je celý svet proti mne a nič sa mi nedarí. Lebo to viac menej ani tak nie je, nič nie je až tak hrozné, veď to vždy môže byť aj horšie. Je to proste o tom že veci nikdy nefungujú tak ako by som chcel a Ja sa musím, vždy nad všetkým zamýšľať. A rozoberať veci ktoré by som radšej mal nechať tak.
Tak ako je to v nadpise, závidím ľuďom čo sa vedia vyplakať, utrieť slzy, a ísť ďalej. Lebo ja to nedokážem. Som asi typ človeka čo v sebe dusí všetko čo sa len dá, keby som bol možno nejaký tlakový hrniec, podusil by som bravčové aj pre tri rodiny. Stále si napríklad namýšľam že už niečo mám, že som to dosiahol. Potom príde úder a som na dne, ale po čase sa mi naskytne záchranné lano, ktoré, je ale natoľko slabé že sa odtrhne. Ja spadnem na zem, a udriem sa, tak silno, a tak bolestivo, no ale aj napriek tomu nevypustím ani jednu slzu, zatnem sa, vstanem a idem ďalej. A pri tom čakám na ďalšiu šancu, na ďalšie sklamanie.
Len zas najväčšia sranda je to, že kvalitne sa viem vyrevať na blbom americkom filme, čo je až na smiech, aspoň z mojej strany mi to príde dosť smiešne. V poslednej dobe sa aspoň nechávam unášať na známom : How I met Your mother. Niekto by mohol povedať že je to len ďalší úbohý sitkom. Len neviem, je tam viac priateľstva, ako v samotných Priateľoch(Friends), a viac múdrostí čo sa týka vzťahov. Lebo niektoré rovnako a podobne platia aj v skutočnom živote. Človek stále hľadá toho pravého (soulmate) na celý život. A pri tom si ani neuvedomuje že ho už dávno našiel. Že ten pohľad akým sa naňho stále pozerá, nie je len kamaratský, ale zamilovaný. Že gesto ktoré spravil, keď Vám zomrel niekto blízky. A to gesto bolo to že prišiel, bez toho aby sa pýtal načo prečo. Toľko čo počul roztrasený hlas v telefóne, štartoval svoje auto. A toľko čo bol hovor ukončený, stál tam a objímal Vás. To nebolo len pre to že to musel, ale pre to že mu záleží na tom ako sa cíti, chce človeka urobiť šťastným, lebo to že vidí ako sa trápi ho raní.
Toto sú skutočné vzťahy, ktoré hľadáme. Ideál nikdy nieje dokonalý. A dokonalosť nie je nikdy dosť ideálna na to aby sme ju dokázali prijať.
To sú moje myšlienky, pocity a nádeje. Mať niekoho, komu môžem čítať z tváre bez toho aby som s ním prehovoril, a vedel ako sa cíti. Nie len obyčajné a vyumelkované vzťahy, kde si len ľudia myslia že sa milujú, stačí jedna chyba jedna dokonalosť, a už je po láske aj po všetkom. Je to o nedokonalostiach, ktoré na svojich partneroch zbožňujeme. Alebo si ich pre toľkú zamilovanosť ani neuvedomuje. Keď je človek k tomu druhému fakt niečo cíti, určite mu nejde len o to dostať ho do postele. Ale dostať ho celého do svojej mysle, preskúmať všetko, čo sa len preskúmať dá. Vedieť to ako sa cíti, prečo hlas ktorým sa prihovára je roztrasený. Celé to ale v človeku privoláva, túžbu poznanie, či aj ten koho tak neskutočne milujeme, miluje nás. To privoláva ďalší nával pochybnosti, čo ak. Keď prejavím svoje city, budem vysmiaty? Čo ak, prikývne a opätuje to, len pre to aby som nebol ranený?

Že čo ak, keby som aspoň mohol písať, o skutočných veciach ktoré sa mi v tejto oblasti prihodili, len zatiaľ môžem snívať. Že raz možno, pritvrdzujem na slovo možno, príde niečo a ja fakt budem mať možnosť rozoberať hore uvedené starosti. Všetci sa hrajú na veľkých romantikov, človeku by na začiatku filmu, zniesli aj modré z teba. Len každý film má koniec, a nemá pokračovanie ako taký seriál. A tak sa to aj končí, rýchly začiatok, strohý stred, a ešte ostrejší koniec. A to všetko v behu pár dní možno mesiacov. Za tú dobu sa človek aj naviaže, možno aj zamiluje. Len škoda že ho nik neupozorní a nepripraví na to. Že čoskoro príde koniec, a všetky pukance sa minuli. Len zákon schválnosti funguje perfektne, a mi čo sme milovali, nedokážeme ublížiť tým ktorých sme milovali. Tým ktorí by si to zaslúžili, klinec za každý prehrešok, zabodnúť do ich tela. Aby si konečne uvedomili že človek, osobnosť. Nie je len hračka, ktorá keď nás prestane baviť, tak ju proste vymeníme za novú. Koľko krát sa to ešte ani poriadne nezačalo, a už sa to skončilo, pre ješitnosť, majetníctvo, a žiarlivosť? Prečo sa ľudia chovajú tak hlúpo, a niesu schopní, povedať jedno blbé vysvetlenie, na jedno blbé prečo?
Prečo nám na ľuďoch ktorých tak milujeme vadí ich minulosť? Prečo neznesiem pocit že nie som súčasťou toho čím by som chcel byť, a to života milovaného človeka?

Úvaha

6 0 0 0 0

Komentuj

Chcem plakať, lebo vraj, po tom sa človek, cíti lepšie

6 komentov k blogu

Horúce!