Povedz mi to............

Prosím ťa, nehovor mi o iných, dožiera ma to
Prosím ťa, povedz mi že ma máš aspoň rád, aby som si nepripadal ako troska
Prosím ťa, nenechaj ma, lebo to by som u nezvládol
Prosím ťa, nepíš mi veci ktoré nemyslíš úprimne
Prosím ťa pochop ma....

Už začínam byť riadne frustrovaný. Všetko čo sa začína dobre sa musí nejako dosrať. Prečo si ma furt musí niekto doberať, a potom to zrazu tak brať ľahkovážne, keď si ja začínam myslieť že to je už niečo vážnejšie? Neznášam vzťahy nenávidím ich! A pri tom tak strašne chcem cítiť oporu niekoho iného, Ako keby pre mňa nikto neexistoval. Vždy keď sa začnem viazať dostávam hlúpe pocity, návaly žiarlivosti a depresie. Pri tom je to také hlúpe, ani sme sa nevideli, ani nevieme či by to klapalo a ja mám už teraz starosti. Čo ak? Čo ak sa ja zamilujem a druhá strana nebude cítiť ani zlomok toho čo cítim Ja? Toľkých som už opustil, toľko krát som povedal nie. Ale ja sa toho nie bojím asi najviac v živote. Predstaviť si to že ten koho milujem a každá chvíľa, ktorá by mi mohla byť milá je preč?

Najradšej by som sa vyplakal na niekoho ramene, a vedel že dostanem dávku empatie. Irituje ma samota a niekedy neviem čo so sebou. Láka ma to ale zároveň sa toho bojím. Lenže keď to nieje s kým riešiť nieje sa ani čím zaoberať. Času je vždy dosť, ale keď ich bude veľa, a ja pri každom vzťahu budem cítiť: „Toto nieje ono“? Jednoducho že sa narýchlo zamilujem a potom to presne tak rýchlo vyprchá, a ja nebudem vedieť čo robiť? Toto si hovorím skoro stále, a niekedy z toho až šaliem. Prečo musíme mať vždy toho druhého, na to aby sme sa cítili dobre? Prečo si zakladáme rodiny, a s nimi dávali na hlavu ďalšie starosti?

 Vyznanie

1 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu