Presne toho čoho som sa stále bál, pocit beznádeje a úzkosti je tu

V poslednej dobe mám pocit ako keby to už nebolo také ako kedysi. Práve tí na ktorých mi záleží má opúšťajú a ja už neviem ako to napraviť. Keby som tak mohol posunúť čas keby som tak mohol urobiť čokoľvek aby to nebolo, tak ako to je teraz. Keby som aspoň mohol plakať, lenže to proste nedokážem. Všetko ide proti mne, v posledné dni v kuse smrkám do vreckoviek, nie pre moje preplakané depresie ale pre debilnú jar a vzduch ktorý sa zmenil. Nedokážem sa nad ničím povzniesť všetko ma prenasleduje. Neviem si nikoho nájsť, a mám taký pocit že ma proste už nikto nechce. Ani nechcem vedieť čo si o mne ľudia myslia. Nenávidím ohováranie a osočovanie. Ako to niekto dokáže, kydať na niekoho pri čom vie že mu stojí za chrbtom a vie že to môže počuť.

Proste som dezorientovaný, posledná osoba ktorú som mal a aj mám rád, sa odo mňa čím ďalej tým viac vzdiaľuje. Mňa to bolí ako zakaždým keď k niečomu takému dôjde, stále som si hovoril že o nič nejde že sa cez to proste prenesiem. Ale ono to tak nikdy nebolo. Stále to museli vystriedať tie isté nálady a pocity. Pocity úzkosti a samoty. Človek môže byť aj stratený v hlúčiku priateľov ale ak proste nemá toho najbližšieho cíti sa sám.
Cítim sa beznádejne a neviem kde tá beznádejnosť končí. Lebo mi to príde ako nekonečno. Buď sú ľudia zlí alebo je chyba vo mne. Alebo je to tou mojou kvázi “aroganciou“? Ja to chápem, tiež som si o veľa ľuďoch myslel že majú moc vysoko nos, alebo si proste nevidia na špičky nôh. Ale to sa ma nejaká skupinka ľudí proste bojí? Alebo ak, čo je na tom také ťažké povedať to priamo do očí, ale radšej sa bezdôvodne stratiť, a nikdy o sebe nedať vedieť?
Sú to maličkosti, lenže aj z maličkosti je niekedy dosť veľa bolesti.
Tieto veci musím rozoberať stále dookola a dookola, nikdy to nebude mať koniec. Stále sa to bude vracať, a potom sa na tom budem LEN smiať........

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu