Toto je skutočná story... O živote ktorý sa mi zdá nejaký chorý

Myslím, že to začalo niekedy keď som mal 13.
Nie tým že som mal 13, ale niekedy v tom období. To je rozdiel.
Vlastne dúfam že tomu rozdielu všetci rozumiete, takže celkom dobre nechápem dôvody pre ktoré to tu vysvetľujem.
Späť k veci.
Vlastne si presne nepamätám či to bolo v trinástich alebo neskôr, chronológia môjho života ide akosi mimo mňa...
Ale s tým sa už budete musieť zmieriť.
Diera do hlavy, tak je to.
Raz mi doktorka povedala že z mozgu mám ementál. Keď som po liečení začal robiť v Samsungu, 7 miestne sériové číslo skla som si zapamätal na šupu. Na každom meetingu ma tým pádom vedúci zjebal že zle prepisujem sériové čísla.
Tak aká diera v mozgu do piči?
/Ja viem, spisovne sa povie do piče, no do piči občas znie lepšie. A keď sa mi občas nechce rozprávať vybafnem proste že "piča" a hotovo. Šetrí to dych. A áno, som vulgárny a budem aj naďalej./
Mimochodom, tá istá doktorka ktorá je čírou náhodou aj terapeutka mi raz povedala že som prázdna feťácka duša.
Odišiel som potom plakať na balkón.
Inokedy mi zas povedala že ma dobije lopatou a keď skončím na traumatológii poskáče mi po kyslíkovej fľaši.
Liečba závislostí je bohovská psina.
No, druhý raz späť k veci.
Vlastne to nezačalo keď som mal trinásť, začalo to oveľla neskôr, no píšem to odtiaľto aby jeden z tých degešov čo považuje trávu za vstupnú bránu mohol povedať niečo ako "Ja som to vždy tvrdil".
Proste som raz išiel po ulici a našiel pack.
/Pre tých čo nevedia, tak plastové vrecúško plné marihuany. A ešte jedna vec pre tých čo nevedia: Vypnite kompy a zožente si životy, je rok 2012 a takéto výrazy už pozná každý kto chodí aspoň vysýpať smeti./
No proste som ho našiel. A dokonca aj zdvihol.
To bol prvý úžasný ťah toho skvelého Schizoofrenika.
Len, vtedy som ešte nebol Schizoo.
To prišlo až neskôr.
No a tak som začal huliť. Nešlo ani tak o to že ma bavil stav z trávy, ten je popravde fakt mimoriadne nudný, mňa bavilo byť mimo. No mal som vtedy partiu a tak som nebol mimo stále.
Lenže partie sa trhajú. To obdobie si isto pamätáte všetci.
/Tí čo nie, teraz už naozaj vypnite kompy, no teraz si už nezháňajte životy, už je fakt neskoro. Proste si napustite vaňu, napíšte list na rozlúčku (ak si nieste istí svojim pravopisom poproste niekoho kto si je) a potom sa do tej vane položte. Tvárou ku dnu samozrejme./
No proste, je to tak. Ten sa dá dokopy s Tou, Tá podjebe Toho s Hentým, Ten sa dá potom dokopy s Tamtou aby Tú nasral, Títo dvaja sa pobijú lebo sú kokoti, Tamten je kokot odjakživa a vždy sa nájde niekto kto mu to dá pocítiť, Tamtá nepríde tak ju trošeno poohovárame a nakoniec vďaka toimu všetkému zistíme že nie sme kamaráti, len partia. Tlupa ľudí čo spolu zabíja čas Nič viac a keď je to len tak málo, určite to nevydrží večne.
Potom sa raz zbadáš ako sedíš sám na lavičke okolo ktorej zvyčajne postávalo 15 ľudí, si po dvoch bongách, fajčíš cigaretu a rozmýšlaš kam sa podelo všetko to pekné.
Rozmýšlaš kam sa zaradíš.
My sme sa približne v tom období presťahovali na Žabník, takže som sa akosi automaticky zaradil medzi ľudí ktorých bavilo byť mimo rovnako ako mňa. Tam totižto takých bolo plno.

Tam to začalo naozaj.
Nie v byte do ktorého sme sa presťahovali, lež pri otázke
"Dáš si schizofrenickú tabletku?"
Tam sa zo mňa stal Schizoofrenik.
Teda, ten sa zo mňa stal až tu, pretože sa mi akosi nedalo registrovať ako Schizofrenik keďže tu už jeden bol.
/Týmto ťa oficiálne posielam do piče bro./
Ale to bolo až neskôr, vtedy som ešte o Birdze netušil. A to všetko pre to že som na tú otázku odpovedal áno. A pre to že som ich potom pol roka dostával zadarmo. A preto že z nich boli fakt schizy. A pre to že som na nich ostal ťažko závislý. Stav z tých tabletiek vlastne tiež nestál za nič. Videl som ľudí, rozprával som sa s ľuďmi, bál som sa ľudí.
Tí ľudia tam nikdy neboli.
Preto sa teraz takmer s nikým nedokážem rozprávať, proste ma z toho dostrihalo.

Takže tabletky. To bol druhý z úžasných ťahov toho skvelého Schizoofrenika. O tom treťom vám porozprávam nabudúce.












Robím si piču, len som si bol zapáliť.
Už ste ma niekedy videli písať blog na dva razy?
Nie? tak načo mi veríte hentaké kraviny?

Späť k veci.
Spať po veciach.
Trepem, ale napadlo ma to tak som napísal. Po piku sa predsa spí dobre.
Flajs, ale dá sa to.

Ja osobne za vstupnú bránu k tvrdým drogám považujem mať za suseda pikera.
Nervózny postávať pred vchodom fajčiť cigaretu a nenávidieť celý svet lebo tabletky už nie sú.
Stretnúť suseda pikera.
A na otázku či chcem smrka odpovedať áno.
Tam sa to začalo rozbiehať. Nerozbehlo sa to hneď, nie je to predsa crack, nie sme predsa v Amerike. Nikto sa na piku nerozbehne po prvej linke. Ale odtiaľ to začalo ísť dolu vodou. Tú prvú noc som dve hodiny len ležal na koberci a radoval sa z toho že svieti luster. Mimochodom, luster je mimoriadne debilné slovo. Nepáči sa mi. Na druhý deň som sa šiel prechádzať a mal som radosť aj z toho. Stretával som ľudí, fajčil jednu od druhej a každú chvíľu som sa zastavil niekam na kofolu. A všetko sa to dialo akosi naraz. Hm, stavy z pika sa opisujú ťažko. Každopádne sa zo mňa stal taký ten víkendový feťák. Raz za čas dáke kusy do nosa a hotovo. Život bol vtedy fajn. Život ešte nebol piča.
Pár ľudí čo o tom vedelo ma od fetu odhováralo, niektorí iní boli akoby hrdí že poznajú štrukera. Ľuďom fakt drbe. Ale toto obdobie netrvalo dlho. Nič v mojom živote netrvá dlho ak je to fajn. Zvykám si.

Na Veľkú noc sa zjavil istý Lorenzo Fosfor /pamätáte sa?/ Doniesol štrondy z Kľačna a zoznámil ma s varičom. Ja som piko nikdy nevaril. Jedna vec je že to bohovsky smrdí, druhá že to fakt bohovsky smrdí a tretia že kto raz začne variť už nikdy neprestane brať.
Henten deň si živo pamätám. Sedeli sme štyria v aute, z toho traja fajčili. Ja som sa asi desať minút dožadoval odpovede na otázku či sa v tomto aute fajčí a odmietal si bez nej zapáliť.
Fakt smutné.
Každopádne, od toho dňa som začal behávať so spomínaným varičom. Tam sa to rozbehlo. Ako s tehlou na plynovom pedále som začal klesať dolu pičou. Schudol som 15 kíl a v hrdle si vyrobil absces. Abscesy väčšinou vznikajú keď si človek strelí vedľa, takže neviem či som už fúkal ušami alebo akým spôsobom som dosiahol túto métu. No, hrdlo ma bolelo tak že fúkať som už nemohol...

A vtedy, Schizoo, ó všemúdry, spravil dokonalý ťah číslo 4 a pristúpil na inzulínku.
Detail na paže, vpich, flash.
Vtedy som na piču asi dopadol.
trvalo to cca mesiac, jeden televízor, tri telefóny, dvdčko a pár stoviek eur na paušálovej karte kým som sa dopracoval k tomu že ma dopotený čavo na kriminálke dobil za to že som si akosi nemohol spomenúť na všetky mená.
potom ma odviezli na psychiatriu.

Nebol som vtedy na liečení, to nie, proste ma pichli na akútne oddelenie a nehali tam trčať dva mesiace. Toxická psychóza. Chlapca dostrihalo úplne na pexeso.
Slovom, prepnutý chlapec.
(Viem, boli to dve slová ale zedli ste.)
To bola doba.
To boli ksichty.
Pamätám si na Peťka Čipčalu ktorý mi hneď prvý deň minimálne 5 razy vysvetlil že sa volá Peťko Čipčala. A že on vlastne nie je blázon. Že on je v skutočnosti to lietadlo a mňa zavreli lebo som ten kokot.
Raz tam doviezli Stevena. Ale o Stevenovi Vám porozprávam za chvíľu, teraz chcem o inom.

Tu, na Bojnickej psychiatrii som prvý raz spoznal dievča z ktorého mi jeblo.
Teda...
Nejeblo mi z nej, jeblo nám spolu.
Dvaja pikeri pokope to je zlo. A žena v mojom živote to je raz také zlo ale na to som prišiel až neskôr takže táto mi ešte nevadila.
Keď nás oboch pustili sľúbili sme si že nebudeme fetiť.
Cock holý
Vydržali sme to cca mesiac, poslopkávali sme, sem tam dáke klepky a bolo nám dobre.
Nemali sme spolu nič, len nám bolo fajn. Život znova nebol piča. Život je fajn keď sú naň dvaja. Teda, minimálne ja potrebujem dvojicu.
Lenže, raz keď sme sa viacej napili mňa chytila depka ako to už ja pekne viem. Keď pijete na depresiu máte ešte väčšiu depresiu, a keď ste feťák a pijete na depresiu skončí to pri ďalšom odpálenom telefóne a rozšírených zreničkách.
Takúto poučku nevygúglite.

Na druhý deň som z bytu vyniesol LCD televízor a vymenil ho za fety.
Troska, level : Schizoofrenik.

Vtedy som sa prvý raz pokúsil spáchať samovraždu.
Skončilo to niekoľkými nepeknými halucináciami a zhmotnenou výčitkou svedomia vo forme preludu mojej najlepšej kamarátky ako sa ma pýta prečo platím za to že si ubližujem...
Je to už dávno, ale ešte aj pri poslednom ťahu ma tá spomienka mátala zakaždým keď som sa montoval ihlou v ruke.
Pokračovalo to tým že som sa na sračky prepnutý pobral ku starkej vyspať sa a na druhý deň som sa taký pekný vypukličkovaný pobral odfotiť na nový občiansky.
Skončilo to pri ďalšom výsluchu na kriminálke a pri mojom druhom pobyte na psychiatrii.
A samozrejme, mám odvtedy podmienku.
potom resocializačné zariadenie, ale o tom nejdem písať, to miesto fakt nenávidím. Sorry.
Poviem len toľko, že ak ma ešte raz niekto pošle vykopávať zemiaky na mieste ho zabijem.
Vydržal som tam cca mesiac a pol kým ma vyhodili.

Keď som potom dorazil domov tak som doma doslova trčal.
Naši odišli do práce a ja som ostal trčať zamknutý v byte.
Bohovská psina.
Po pol roku ma prvý raz pustili von a ja som stretol Stevena.
Poznám ho dlho predlho, ešte z čias keď nefetil on a keď som nefetil ja. Proste, on začal fetovať keď ho pustili zo psychiatrie a ja som prestal fetovať keď ma (druhý raz) pustili zo psychiatrie.
A keď si dvaja ľudia na sídlisku spolu odžijú sračky ešte ako čistí, chcú si spolu odžiť aj fety. A je mi úplne jedno že tej vete neporozumel nikto kto nemá skúsenosti s drogami.

Chyba bola v tom, že ja som už dávno nebol v štádiu keď som piko zvládal, zato piko úspešne zvládalo mňa.
Dobrý výsledok, mal by som také robiť častejšie.
Po pár dňoch som sa ocitol na ulici. Zažil som si reálnu stoku. Vykrádačky len pre to aby som sa mohol našlahať.
V tej dobe som jednop dievča naučil fetovať. Kolega ju následne obral o väčšinu elektroniky.
Mrzí ma to.
Fakt.
Ale v tomto svete to tak už proste chodí.
Jedného dňa som sa znovu mierne prešlahal, znovu vykradol náš byt a znovu sa pokúsil o samovraždu. Tentoraz žiletkou.
Život feťáka ma vtedy akosi prestal baviť . On to v skutočnosti nie je život, skôr rýchly spôsob prežívania. Respektíve umierania.
Keď som s dorezanou rukou sedel na schodoch turistickej ubytovne, všade naokolo páchla zrazená krv a mne sa miesto umierania akurát kurevsky točila hlava som si uvedomil že nutne potrebujem liečenie.
Mohol som si aj o hodinu skôr, všakže?

Uvedomil som si vtedy ešte jednu vec, a síce že feťáci nie sú až také kurvy ako všetci tvrdia.
Teda, nie všetci a iba do určitej miery nie.
Vezmite si Stevena.
Kedykoľvek sa mohol vrátiť domov, no on miesto toho so mnou prespával po vchodoch a robil lopky. Hej, z časti pre to aby sa došlahal aj on, ale z druhej časti pre to aby mi pomohol prežiť na ulici.
Nikdy mu jeho pomoc nezabudnem.

Cca po mesiaci ma na liečenie zobrali.
Hm, denníčky mnám doteraz niekde odložené.
Nebola to až taká psina ako som spomínal na začiatku, noli to obrovské tlaky na psychiku, len málokto to dotiahne dokonca.
Možno by som vtedy bol prestal nadobro nebyť jej.
Volala sa Jana...
Tak sa začína aj ten track, nie?
No proste, moja dementná prefetovaná hlavička sa tam za tými mrežami akosi zalúbila. Do fetky.
/"Ahoj, ja som Janča... Ty si tu za drogy že? Hehe, šťuker šťukera pozná." Dodnes mám jej prvý monológ v hlave ale... Vyser si oko, moja/
Keď sme odtiaľ vyšli, život znova nebol piča. A ja som úplne zabudol na to že nič pekné v mojom živote netrvá dlho. Mal som dievča, no nemal som prácu takže som sa nakoniec pobral robiť do Trnavy.
Spočiatku to bolo fajn, na víkendy som sa vracal za ňou a všetko šlapalo tak ako malo.
Jedného dňa sa mi prestala ozývať a ja som sa nasral.
O dva týždne vidím na fejsbuku že "Janka *******" a Hentaký Kokot" sú vo vzťahu".
Nasral som sa dva razy toľko.
/Ako sorry, ale hentaké spôsoby by som neočakával ani od 15 ročnej trubky, nie ešte od 30 ročnej ženy/
Každopádne, nasral som sa natoľko že som začal fetovať Trnavské piko.
Šupy.
Porozprávam Vám jeden zážitok.
Garantujem Vám že niečo také ste zatiaľ nevideli ani v americkom filme.
Raz sme šli po perník do kolónie. Za cigáňmi.
Zopár rozplieskaných z dreva pozliepaných búdiek a dva akože paneláky. Na panelákoch boli miesto okien mreže.
Do jedného z nich sme vošli a ja som sa pomaly začal zmierovať s tým že ma tu niekto znásilní. Nestalo sa tak, zato nasledujúce udalosti dokonalo znásilnili moju schodpnosť chápania.
Po poobštiavaných schodoch sme vybehli tuším na tretie poschodie a týpek čo bol so mnou zaklopal na minimálne dva razy vylomené dvere. Otvoril mu asi trinásť ročný chalanko. Na otázku či je jeho tatko doma nám odpovedal "Nie, ale parno mám, daj mi love". Nato fagan vytiahol tri kubíky a pod dohľadom matky nám narysoval linky.
Odišiel som odtiaľ s vedomím že sa znova dostávam do stoky.
Nejakú dobu som v trnave fetoval kým som dospel k záveru že môj život je zasa piča a treba ho ukončiť.
Znova som sa rozhodol pre žiletku a zavrel sa na ubytovni do kúpelky.
Tentoraz mi to skoro vyšlo.
Keď mi na druhý deň večer majiteľ ubytovne zavolal rýchlu, moja krv zapáchala úplne všade a ja som nebol schopný ani len posadiť sa. Ešte pár hodín a bol by som reálne exol ako mi oznámil sanitár.

Miesto toho som dostal transfúziu, samozrejme až potom ako ma (dosť bolestivo) zašili a nasledoval môj štvrtý pobyt na psychiatrii. Tentoraz v TT. Fajčilo sa tam na hajzlíkoch.
Myslím že za tých 10 dní som sa bol vysrať asi dva razy. Je dosť nepríjemné sedieť na wecku a počúvať ďalších 5 ľudí ako sa vyprávajú.
Keď ma odtiaľ pustili ako prvú vec som sa išiel nafetovať.
Na účte som mal 370€, takže bránu do pekla som mal dokorán otvorenú.
Vtedy som už bol pikom dokonalo ovládnutý.
Vrátil som sa do Prievidze a pokračoval v ťahu. Od piatku do pondelku som prefetoval všetky peniaze, dva telefóny a ďalšiu paušálovú kartu.
Posledný deň som si na šupu trafil pol kubíka.
5 jednorázových dávok ako by povedala naša polícia.
Teda, naša polícia by bola povedala aspoň 15 ako to oni majú vo zvyku.
Proste, zo začiatku by som také množstvo vedel fetovať týždeň.
Teraz mi to trvalo asi 10 minút, aj to len vďaka tomu že prvých 9,5 minúty som si nemohol natrafiť žilu.
Na druhý deň som akosi poblúdil až ku starkej. Tam som si odsral najhorší absťák v mojom živote. Dostal som kurevský kŕč do lýtka ktorý nechcel prejsť. (neprešiel ďalšie tri dni a tá noha ma doteraz bolí keď na ňu dostúpim).
Museli ma odviezť na pohotovosť.
Tu som sa dozvedel dve veci.
Prvá: Štvrtý raz som skoro umrel, zlyhávali mi obličky.
Druhá: Ak sa ešte raz dospeedujem tak mi aj reálne zlyhajú.
Nasledoval môj piaty pobyt na psychiatrii.
4 dni trvalo kým som sa znova naučil chodiť a kým som sa úplne prebral zo stavu.
Po týždni ma pustili.
Teraz som vonku presne týždeň, som čistý...
A nejde to ľahko.
Ale po piatom pokuse som prvý raz presvedčený že s tým chcem seknúť.
Hlavne preto že v skutočnosti nechcem umrieť

Hm, či mám výčitky svedomia pre všetko čo som dorobil?
To si neviete predstaviť.
Neviete si predstaviť tie stavy keď dopotený sedím v kuchyni, fajčím jednu od druhej a snažím sa nemysleť na fety.
Ale tentoraz to dám..


SOY!

 Blog

143 1 0 0 0

Komentuj

87 komentov k blogu