Bol som veriaci.

Predchádzajúce časti:
Prvá časť
Druhá časť


Bol som veriaci. Dozvedel som sa to keď ma v nedeľu ráno mama zobudila, aby som išiel do kostola. Ako nový človek, ktorý si nepamätal, že niekedy predtým bol v kostole, mi to nijak nevadilo. Bolo hmlisto a poriadne sviežo. Ku môjmu vlnenému svetru som si zobral aj tmavý šál, ktorý som si takmer tri krát obmotal okolo krku. Cestou do kostola som sa opäť zadíval na kaplnku, ktorá bola na kopci. Odtiaľto som ju videl lepšie ako z našej kuchyne. Pohľad na ňu bol magický. Stála mohutne na kopci, malé stromy vedľa nej sa jemne kývali zo strany na stranu, celý tento pohľad zahalený do hmly a osvietený lenivým slnkom. Neviem, či som niekedy predtým mal takýto pocit, ale cítil som sa, takpovediac, šťastne. Hneď ako som vošiel do kostola, postavil som sa za lavice, vľavo od strednej uličky. Celú dobu som sledoval všetkých tých ľudí, ktorý tam stáli a modlili sa.
Po skončení kostola som vyšiel pred kostol a postavil som sa trošku bokom, pretože som mal v úmysle počkať na rodičov, ktorý mali kľúče od domu, pretože ja som si svoje nezobral. Pristavil sa pri mne chalan, nižší odo mňa asi o pol hlavy. Najprv sa ma spýtal prečo stojím práve tu a potom mi začal rozprávať niečo o niečom, ledva som to registroval. Hneď som ho zastavil a povedal som mu, že si ho nepamätám. Neveril mi a tak som mu to zopakoval. Zdalo sa, že mi stále neverí, no ja som vedel, že časom zistí, že ho neťahám za nos. Čudujem sa, že to mama nedala nikomu vedieť.
Toto bol prvý človek, ktorého som sa spýtal na spomienky, či sme boli kamaráti, či sme spolu toho veľa prežili a či ma mal vôbec rád. S polo úsmevom, akoby cudzej, ale sympatickej osobe, mi povedal, že sme kamaráti. Celú strednú školu sme boli spolubývajúci a spolužiaci. Potom mi vymenoval pár spomienok, na ktoré si vtedy spomenul. Povedal mi ako som sa vymkol na internáte na záchode a musel som preliezať cez sklo na dverách, pretože sa nedali otvoriť. Povedal mi ako sme sa prvý krát opili a jemu bolo zle. Dokonca mi povedal aj to ako sme sa prvý krát stretli. Bolo to na základnej na zápise do prvej triedy. Mali sme na papier nakresliť nejakú osobu. Že vraj keď som ja odovzdával svoju kresbu, zaskočili ma otázkou, kto to je. Vymyslel som si, že je to môj oco. Keď odovzdával obrázok môj kamarát, bolo to trošku divné. Nenakreslil nič a keď sa ho pýtali, prečo nič nenakreslil, tváril sa ako keby mu bolo do revu. Keď sme potom boli prvý krát v škole, prisadol si ku mne a tak sme sa stali kamaráti.

Ľudí pred kostolom už bolo len zopár. Asi dve-tri väčšie tlupy ľudí a kde tu nejaké dvojice. Hmla ešte nezmizla. Kamoš musel už ísť, ja som si ani nevšimol, či moji rodičia už okolo mňa prešli. Keď sme prechádzali okolo stojacich ľudí, zadíval som sa na pár dievčat, všetky ku mne otočené chrbtom. Nízke, ale inak s celkom dobrou postavou. Jedno dievča sa obzrelo. Rozviazal sa mi šál a tak som si ho úplne odviazal a zaviazal iným štýlom ako predtým. Naspäť na dievča som sa už nepozrel. Kamoš býval úplne na opačnom konci, tak sme sa rozlúčili a dohodli sa, že sa musíme ešte stretnúť. Keď som sa už chcel otočiť a ísť vlastnou cestou, zastavil som sa a povedal mu, že mi neodpovedal, že či ma mal vôbec rád.

 Vymyslený príbeh

5 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu