Ich und Ych

Stalo sa to včera nad ránom. Vtedy nešlo ani veľmi spať, ani veľmi bdieť, vtedy vlastne ani veľmi nešlo ísť. Dalo sa len tak levitovať vo vzduchoprázdne a dúfať, že vákuum neroztrieska hlavu, ako to už má vo zvyku - (nie, že by som mu to zazlieval.) Sedel som, čumel som do steny, ako som už povedal, vznášal som sa, no a potom som sa rozdelil. Ako nejaká malá bunka, čo v konečnom dôsledku aj som. Zrazu som to nebol ja, ale boli sme to my - a nedalo sa zistiť, ktorá časť toho my som bol ja a ktorá zase ja. Tak som sa pracovne nazval Ya a Ja, nech v tom nemám taký galimatiáš, hoci teraz neviem, či som v tom mal galimatiáš Ya, alebo Ja. Z úvodu by asi bolo vhodné podotknúť, že po pár dňoch sa všetko dalo do poriadku a Ya a Ja sme sa spojili. Ale nebyť tých pár dní, asi mi hlava vo vzduchoprázdne praskne naozaj. Tak vám o nich niečo poviem.

- Kto si?
- Kto, ja?
- Nie, ja.
- Ja?
- Áno.
- Ja som Ya.
- Ja zas ja.
- Ale ako to..
- Ja neviem.

A dalo by sa pokračovať celkom dlho, z čoho je badateľné, že náš dialóg nebol zozačiatku veľmi produktívny. No keď sme si zvykli, že sme vlastne z tej istej bunky, už to šlo celkom hladko. Ja som bol mladý, (pseudo)rebelský človek s celým životom pred sebou, čo sa vedel smiať z celkom banálnych vecí, rád sedával na stromoch, rád pozoroval tancujúce ženy, rád hral na gitare a rád jedol. Ja som mal skrátka rád život, ako celkom normálny človek, ktorý sa nesnaží byť ničím výnimočný, ničím špeciálny. Ja som sa ani nesnažil spraviť z môjho života avantgardné umelecké dielo. Jednoducho som žil, nadával, miloval. V týchto chvíľach mám niekedy pocit, že keby druhá bunka, čiže Ya, ktorá je teraz zase späť vo mne, vôbec neexistovala, žilo by sa mi omnoho ľahšie. Ale niečo by mi dozaista chýbalo. Pýtate sa, čo človeku, ktorý rád sedí na stromoch, miluje, nadáva a žije môže chýbať? Som to predsa Ya. Starý, šedivý, vráskavý človek s riedkymi vlasmi v otrhanom hnedom kabáte, túlam sa svetom bez domova, pod očami mám jazvy, ktoré snáď značia aspoň zlomok zo všetkých chýb, čo som v živote spravil. Fúkam malým deťom cigaretový dym do tváre, kradnem sladkosti, pijem alkohol a páchne mi dych. Pod kabátom nosím voodoo bábiku seba samého, do ktorej počas dlhých, nepokojných večerov zabodávam ihly. Neviem robiť nič, no snažím sa hrať na okolie, že viem robiť všetko. Silou mocou sa vtieram do priazne pod maskou zaujímavého intelektuála, potom zradím. Veľa som zabíjal, veľa som kradol, veľa som mrzačil. A dokonca som si kedysi aj ohryzával konce okuliarov.

Ya ma naučil fajčiť, piť a vraždiť, dokonca aj voodoo bábiku mi vyrobil. Zatiaľ čo ja som mu ukázal moje obľúbené stromy, ukázal som mu, čo všetko ma teší. Pozeral sa na to s trochu skeptickým a ironickým úškrnom, no nakoniec si dal povedať.

Ten ja je patetický, až to nie je pekné, dokonca je naivný. Čudujem sa, že ešte vôbec žije. Snáď s ním aspoň trochu pohnem a stiahnem ho tam, kde to mám rád, do samotného horúceho pekla..

A tak som Ja s Ya fajčil, pil, liezol na stromy, túlal sa na kraji diaľnice, požieral fazule z konzervy ohriate na ohnisku z odpadkov pri toxickej skládke, mlčal, kričal, spieval, písal a debatoval. Bolo to celkom fajn, a bolo to dokonca aj o dosť jednoduchšie, ako žiť takto vcucnutý dokopy. Veci boli akési jasnejšie a uzly sa rozplietli. Stále lepšie, ako to vákuum, ktoré ešte vždy visí nadomnou. Fyzici tvrdia že vo vákuu nie je nič, že je v podstate nehmotné. Ale to sú kecy. Je tam toho až moc veľa.

A keď som sa Ja a Ya spojil, usmial som sa. Je to zaujímavé, spoznať takto svoje ja, aj svoje ya, a mať to v podstate zadarmo. Dalo mi to celkom veľa do života. A aj by som to využil, keby ma teraz sestrička nevolala na ďalšie pozorovania. Tak ja už musím. Aj by som zakýval, ale v kazajke mi to ide ťažko..

 Záchod

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu