Tíško a nevtieravo ku mne prichádza. Deň čo deň, ťuká mi na dvere, vraj nech
ju vpustím dnu.
Hovno, fatalisticky a nerozvážne utrúsim a venujem sa aj naďalej mojej
doterajšej činnosti - opájaniu sa múdrosťami spoločnosťou prekliatych
literátov zo všetkých kútov sveta.
Ale no tak.. Ťuk, ťuk. Stále vytrvalo ťuká. Dám si hlasnejšie hudbu, nech to ťukanie zaženiem.
A aj naďalej čítam. Po chvíli zavriem knihu a len tak vyfukujem dym, ktorý sa vo vzduchu víri spolu s mojou pochmúrnou, príjemne melancholickou náladou. Bez nároku na vlastný názor po mojej tajomnej návštevníčke podchvíľou pokukujem, no potom zvolím prívetivejší pohľad - moje zavreté očné viečka.
Tentokrát ma budí priam odpudzujúci, nedistingvovaný surový buchot. Buch, tresk, bum. Veď ja jej dám. Dotrepal som pred dvere ťažké kreslo. Tie dvere nevylomí.
Opäť usadám. Nalievam si z z kvalitného červeného vína, popíjam, ubíjam čas a čítam básne. Dávam svoje nápady na papier, ktorý následne krčím a zahadzujem do ohňa. Vzduchom sa vinie príjemný závan červeného vína, samoty a ľahkosti.
Počujem silné kopanie do dverí. Je naozaj vtieravá a neodbytná. Čo s ňou?
Ešte chvíľu ju budem ignorovať.
Pohár tentokrát plní absint. Kopnem ho do seba a zaspávam. Búchanie už vôbec
nepočujem, nevnímam. Vychutnávam si to slastné opojenie, nevedomosť. Ráno sa prebúdzam. Pozerám sa von z okna. Moja návštevníčka stojí trpezlivo pred dverami. Keď už bola natoľko trpezlivá, predsalen pristojím na krátky rozhovor. Otvorím jej dvere.
tento koment sa nevzťahuje len k tomuto blogu, kedze teraz som ich zhltla za sebou hned niekolko, mas proste oj obdiv, nikdy by som nieco take nedokazala napísať
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.