ju vpustím dnu.
Hovno, fatalisticky a nerozvážne utrúsim a venujem sa aj naďalej mojej
doterajšej činnosti - opájaniu sa múdrosťami spoločnosťou prekliatych
literátov zo všetkých kútov sveta.
Ale no tak.. Ťuk, ťuk. Stále vytrvalo ťuká. Dám si hlasnejšie hudbu, nech to ťukanie zaženiem.
A aj naďalej čítam. Po chvíli zavriem knihu a len tak vyfukujem dym, ktorý sa vo vzduchu víri spolu s mojou pochmúrnou, príjemne melancholickou náladou. Bez nároku na vlastný názor po mojej tajomnej návštevníčke podchvíľou pokukujem, no potom zvolím prívetivejší pohľad - moje zavreté očné viečka.
Tentokrát ma budí priam odpudzujúci, nedistingvovaný surový buchot. Buch, tresk, bum. Veď ja jej dám. Dotrepal som pred dvere ťažké kreslo. Tie dvere nevylomí.
Opäť usadám. Nalievam si z z kvalitného červeného vína, popíjam, ubíjam čas a čítam básne. Dávam svoje nápady na papier, ktorý následne krčím a zahadzujem do ohňa. Vzduchom sa vinie príjemný závan červeného vína, samoty a ľahkosti.
Počujem silné kopanie do dverí. Je naozaj vtieravá a neodbytná. Čo s ňou?
Ešte chvíľu ju budem ignorovať.
Pohár tentokrát plní absint. Kopnem ho do seba a zaspávam. Búchanie už vôbec
nepočujem, nevnímam. Vychutnávam si to slastné opojenie, nevedomosť. Ráno sa prebúdzam. Pozerám sa von z okna. Moja návštevníčka stojí trpezlivo pred dverami. Keď už bola natoľko trpezlivá, predsalen pristojím na krátky rozhovor. Otvorím jej dvere.
"Zdravím vás, slečna" - diem. "Ako znie vaše ctené meno?"
"Realita..". A i keď som ju vyvrel, občas mi toto slovo priam až nepríjemne rezonuje v duši. A bohužiaľ sa často a rada na návštevu vracia..
Je to možné?
Komentuj
4 komenty k blogu
1
joelina
22. 9.sept. 2008 15:46
celkom dobré ja som ale rada v realite a svoj svet si vytvorím len pre seba, občas, ako relax
3
tento koment sa nevzťahuje len k tomuto blogu, kedze teraz som ich zhltla za sebou hned niekolko, mas proste oj obdiv, nikdy by som nieco take nedokazala napísať
Napíš svoj komentár