Zákulisie divadla. Michal sedí na kraji javiska, v ušiach slúchadlá, zjavne spí. Na scéne sú rekvizity, kostýmy, stôl, stoličky, talaš (skrinka), dve 6-metrové drevené lávky, a zopár drevených kôz, všetko na jednej kope, pripravené na naloženie.
Lukáš (Tomáš, teta Rutt a Veselý pomaly odnášajú veci z javiska): Mišo, vstávaj! Prečo spíš?
Michal: Á, nazdar Lukáš, konečne ste tu... predstav si, že tu tvrdnem už hodinu. Debilný budík.
Veselý (snaží sa zobrať drevenú lávku, no nevládze): Tomáš, pomôž mi s tým.
Tomáš: Som zvedavý ako to napcháme do autobusu... (položí kostýmy a spolu odnesú lávku).
Režisér (stojí na okraji javiska, dohliada na priebeh nakladania): Mišo, dobré ráno. Neleň, a poď nám pomáhať. Zober tie stoličky...(Michal zoberie stoličky, vo dverách sa zrazí s Veselým)
Veselý: Pán profesor, tie lávky sa do autobusu nezmestia.
Režisér (smutne): Tak nám neostáva nič iné... musíme ich nechať tu. Budeme hrať bez nich.
Tomáš: A čo keby sme ich rozrezali na polovicu?
Režisér: To nie je zlý nápad. Poďme na to... (Michal s Tomášom idú rezať) Počkajte! Minúta ticha...
2.obraz
Prázdne javisko.
Režisér: Nemáme veľa času. O dve hodiny hráme. Rýchlo postavte scénu.
Lukáš (pribehne, červená sa): pán profesor, máme problém.
Režisér: Aký? Zabudol si si nebodaj niečo?
Lukáš: Moje divadelné topánky ostali doma.
Režisér: Ako to? A čo to máš na nohách? (pozrie mu na nohy, má sandále) Aha. V tomto hrať nemôžeš. Tak, máš problém. Utekaj si rýchlo nájsť nejakého sponzora! Máš na to desať minút!! (Lukáš zmätene pozerá po okolí, nakoniec odíde. Veselý s Tomášom prinášajú lávku, Michal s Lukášom nesú kozy. Stavajú scénu. Búchanie kladivom)
Michal: Uf, to bola ale cesta, ale takéto horúčavy mi nerobia dobre.
Tomáš: A myslíš, že piť to víno, bol dobrý nápad? Au! Trieska. (cmúľa si palec)
Michal: (smeje sa) Ale aspoň bolo veselo...
Tomáš: To máš pravdu.
Michal (pozerá do dverí, smeje sa): Aha. Lukáš sa vrátil. Má topánky.
Lukáš (prichádza, za ním ide bosý čašník): Našiel som. Pán vrchný bol taký dobrý že mi požičal svoju obuv. Žiaľ je o číslo menšia, ale vydržím to.
Režisér: Poberme sa do zákulisia, prichádzajú diváci.
3.obraz
Autobus. Mladí sedia v zadu, hrajú karty. Tomáš spí. Starí sedia vpredu, spievajú zemplínske ľudovky. Na zadných sedadlách sú pohádzané kostýmy a drevené kozy. Od polovice obrazu sa postupne stmieva, na konci obrazu je už skoro úplná tma.
Režisér: Tí porotcovia sa nikdy nevedia vyjadrovať normálne. Ja im nerozumiem. Kedy pochopia, že sme len ochotníci?
Veselý: Pán profesor, ale predsa nám ani nerozumeli. Nikto nevie po východniarsky, nie to ešte po Zemplínsky. (vstane, prechádza sa)
Lukáš: Ale na tých Ťapákovcoch som sa poriadne vyspal.
Michal: Prečo nehrali pred nami? Aspoň by som nedriemal počas nášho predstavenia...
Lukáš: Ale aspoň si sa vyspal! Napríklad, ja som sa vyspal len vtedy, pretože ta diskotéka mi v noci veľa spánku nedopriala. Ako môže niekto postaviť diskotéku pod oknami ubytovne?
Michal: Mne hovor... Ináč. Neviete čo riešil šofér s tým druhým autobusárom?
Veselý: Odišiel nám transformátor. Autobatériu nám nenabíja. Ale kým dôjdeme, mala by stačiť. O chvíľu zastavíme na Sorožke. Dáme si čaj.
4.obraz
Autobus. Všetci sedia rovnako, ako v predchádzajúcom obraze.
Veselý: Mám zlú spávu.
Teta Rutt: Akú?
Veselý: Došla nám baterka.
Režisér: Čo teraz? Prespíme v autobuse do rána?
Teta Rutt: Nie, nie! Niečo sa musí dať urobiť.
Veselý: Autobus má depo v Košiciach, je to celkom blízko, nie sme ďaleko.
(Ticho. Nikto nevie čo má robiť. Svetlo takmer úplne zhaslo.)
Michal: O, ó! Máme problém. V zadnom okne bliká nejaké modré svetlo!
Teta Rutt: Policajti! Čo teraz? Máme predsa sviečku, skúsim ju položiť do okna, aby bolo aspoň niečo vidieť. (vyberá sviečku z kabelky)
Tomáš: Nedávajte, nemá to zmysel...
Teta Rutt (modlí sa): Otče náš, ktorý si na nebesiach.
Michal (dodáva): aby nás videli v iných autách.
Veselý: Posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa Tvoja, ako v nebi, tak aj na zemi.
Lukáš: A nenechaj nás umrieť medzi kulisami.
Režisér: Chlieb náš každodenný, daj nám dnes.
Tomáš: Chcem dôjsť domov, kde ma čaká len pes.
Teta Rutt: A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojím vinníkom.
Michal: Hlavne šoférovi a porotcom.
Režisér: A neuveď nás do zatratenia.
Všetci: Amen. (chvíľu je ticho)
Tomáš (veselo): Stal sa zázrak! Svetlo sa vzdiaľuje!
Veselý: Žiaden zázrak. Už viem čo to bolo... bol to modrý maják na budove upozorňujúci lietadlá...
KONIEC
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár