Volal sa James a neznášal, keď ho volali Jimmy.
Volala sa Catleen a milovala, keď ju volali Cat.
Začal nový školský rok. Deti neochotne vstupovali do budovy školy, po lete boli všetci otrávení a vyčerpaní. Učitelia si však vždy mysleli, že cez prázdniny deti načerpajú nové sily. Mýlili sa. Všetci, i James. Celé leto trávil v Londýne a prechádzal sa po meste, hľadajúc nové a nové ponožky. Občas zašiel na čaj s priateľom Marcusom, no ten bol na jeho vkus príliš divoký. Nedokázal s ním viesť dlhé konverzácie. Dokonca raz zahliadol i Cat. Cat ako mačka. Páčilo sa mu to oslovenie a keby mohol, volal by ju tak stále. No nemohol. Mal tridsaťdva rokov a bol to azda najväčší asociál v Anglicku. Cat sa s ním síce zhovárala najviac z učiteľov v zborovni, no vždy mal pocit, že je to z ľútosti. Učila biológiu v rovnakej triede ako on. Možno tento rok vyšiel rozvrh nejak pekne. Pre neho, samozrejme.
"Zdravím Jimmy!" Ozvalo sa ihneď ako vošiel do zborovne. Bolo to asi päť hlasov zliatych do jedného. Nesmelo sa usmial, mávol rukou a usadil sa na svoje zvyčajné miesto pri okne. Keď pohodlne sedel na nepohodlnej stoličke, z neveľkého kufríka si na stôl vyložil ťažítko v tvare Eiffelovky, drevený stojan na perá a zásobu ceruziek. Za mohutný stojan postavil drobnú sošku zeleného mužíčka, mimozemšťana, tak, aby ho nik nevidel. Bol spokojný s týmto tichým rebelantstvom.
"Ahoj, James." Ozval sa milý, tichý, krásny hlások a James dvihol hlavu. "Aké boli prázdniny?" Catleen pred ním stála v plnej nádhere. Nízka, s plavými vlasmi a zelenými očami, vo voľnej letnej blúzke a sukni, v okuliaroch s fialovým rámom a úsmevom na ružovkastých perách.
"Cat! Zdravím." Nervózne si napravil okuliare. Boli obyčajné a hnedé. Neboli také krásne ako tie jej. "Leto... ako každý rok. S priateľmi v meste. Čo ty?" Spýtal sa s úsmevom a pohľadom skúmal jej bledú tvár. Tento rok zrejme nebola nikde mimo Anglicko. A leto bolo celkom upršané, bez slnka.
"Uf, ani sa nepýtaj. Celé prázdniny som trčala doma a pomáhala sestre vyriešiť manželskú krízu. Nebolo to veľmi zdravé, ale žijem. Navyše som začala chodiť na francúzštinu, nie je to vzrušujúce? Krásny jazyk." V úsmeve odhalila biele zuby a James cítil ako jedna jeho časť odplávala preč.
"Skvelé. Už si sa i čosi naučila?"
"Je suis... malade. Znamená to som chorá." Cat sa zasmiala a James s ňou, hoci len vo vnútri. "Tento rok nám to pekne vyšlo. Mám biológiu hneď po tebe, s tou istou triedou. Snáď budú lepší ako tí minuloroční. Polovica nespravila záverečné skúšky. To som až taká zlá učiteľka?" Tvár sa jej zachmúrila a Jamesa zachvátila náhla panika. Musí ju utešiť. Ona predsa nie je zlá, ona je to najkrajšie, čo videl.
"Nie, nie! Ne si zlá, si geniálna učiteľka, Cat, skutočne!"
"Oh, žartovala som." Opäť sa usmiala a mávla rukou. Otočila sa na odchod, no ešte sa na chvíľku obzrela. "Ale som rada, že si to o mne myslíš." Veselo žmurkla a odišla k zvyšku kolektívu.
Urobil si zo seba debila, prebehlo Jamesovou hlavou a strnulo sa otočil čelom k stolu, nemo hľadiac na zeleného ufónika na stole. Cat bola raz taká. Večne veselá a príjemná, ochotná pomôcť i poradiť. Nevedel o nej však nič viac. Iba to, že mala sestru. A tá sestra má problémy s manželom. A to, že Cat má dvadsaťdeväť rokov. A že je slobodná. Zrejme. Nevedel to s určitosťou, no nikdy nespomenula žiadneho muža a nikdy ju s nikým nevidel. Ako mohlo byť také čarovné stvorenie samo?
Rozumel tomu, že je sám on. Mal zvláštny zmysel pre humor, ktorému, ako sa zdalo, Cat rozumela. Dokázal zo seba urobiť idiota kedykoľvek a kdekoľvek, hoci vždy proti svojej vôli. Mal rád zvláštne filmy a zvláštne výhľady, miloval rieku Temžu. Mal rád výhľad z London Eye a chodil tam každé leto. Každé leto stál medzi stovkami turistov v rade a čakal, nemo hľadiac na Big Ben v pozadí. A keď sa dostal na rad, nastúpil do kabíny s piatimi neznámymi ľuďmi a pomaličky stúpal, cítil sa zvláštne, keď videl Londýn zhora. A potom zasa pomaly padal dolu z oblakov, späť k hnedému obleku a farebným ponožkám. A okuliarom s fialovým rámom.
Pomaly vstal, vzal si pár papierov zo stola a vyšiel na prázdnu chodbu. Zamyslel sa a bolo jasné, že meškal na hodinu. Pred triedou sa zhlboka nadýchol a vošiel dnu, hľadiac do tvárí skupinke šestnásťročných delikventov.
"Dobré ráno." Oslovil triedu, v ktorej ustal šum a všetci sa upriamili na neho. "Moje meno je James Arner. Tento rok spolu preberieme pár zákonitostí a zákutí matematiky. Aby ste vedeli, čo vás čaká..." A začal rozprávať. Boli to tie veci, ktoré nikoho nezaujímali. Trigonometria, geometria... Keď bol on študentom, bol jediný, kto počúval svoju matematikárku. Miloval tú vedu a nadobudol pocit, že navždy bude. Čoskoro však zistil, že tieto veci nezaujímajú každého. Vlastne- že nezaujímajú nikoho. Študenti sa po chvíli začali mrviť, nechceli počúvať o premenných a zvratoch. Jediná premenná, ktorá ich zaujímala, bola sloboda. a jediný zvrat, ktorý chceli riešiť, bola láska. Dve veci, ktoré James Arner stojaci pred nimi nikdy neokúsil.
Jeho sloboda bola zvláštna vec. Keď bol ešte bábätko, žiadnu nemal. Je to pochopiteľné, nikto z nás. Keď bol dieťaťom, žiadnu nemal. Mama ho vodila k psychológovi, o ktorom začal počas dospievania James pochybovať, pretože sa mu zdal šialenejší než ktokoľvek iný. Psychológ mal zistiť, prečo je James taký tichý. Na nič neprišiel. Keď bol James tínedžer, nebol slobodný. Bol pripútaný ku škole, k matematike a klavíru svojej babky. Nútila ho hrať, hoci to nenávidel. Narozdiel od mnohých iných vecí, túto neoľutoval. Vo svojich dospelých rokoch si rád zahrá. Na klavíri, ktorý zdedil po babke. A teraz... Slobodu mu vzala opäť škola. Kravata. Platonická láska ku Catleen. Všetky tieto veci sa snaží obalamutiť, a preto má dnes na sebe pásikavé ponožky. Červená, oranžová, žltá, zelená, modrá, indigová, fialová. Táto kombinácia sa mu páčila, lebo vyjadrovala svetelné spektrum. Mal tie ponožky rád...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár