Oslobodenie
Violett plakala. Nikto jej však nemohol pomôcť, pretože matka so súrodencami sa šli okúpať do neďalekého potoka. Ona nechcela nechať ich veci napospas tomu mužovi a tak zostala a strážila. Chlap potichu sedel a každú chvíľu si odpil z fľaše s priezračnou tekutinou. Violett nenávidela alkohol, už len preto, že keď sa beloch opil bol nevrlý a častou matku bil.
Aj otec ju bil, ale nie tak surovo a nikdy jej neublížil viac ako bolo treba. Navyše to bola tradícia, čo Violett chápala i keď nenávidela.
Muž na ňu uprel svoje modré oči. Podľa nich vedela, že práve dosiahol svoju hranicu alkoholu a niečo sa stane. Vstal a podišiel ku Cristhianovmu vaku, kde sa začal hrabať.
„Čo to robíš? To nie sú tvoje veci! Okamžite prestaň!“ zahriakla ho a on sa pomaly otočil. V ruke držal otcov starý nôž, ktorý si Cris zobral.
„Zabijem ťa. Ó, áno, teraz zomrieš dievčatko! Už príliš dlho ma pozoruješ a príliš dlho mi s bratom vadíte. Vy nepodarené mláďatá nás iba spomaľujete a zavadziate,“ šepkal a upieral svoje krvou podliate oči na Violett. Začal sa približovať a Violett ustupovala s vydeseným výrazom na tvári. Chcela kričať, ale strachom sa jej zovrelo hrdlo a ona nemohla vydať ani hlások.
Vtom muž vyrazil a schytil ju za obe ruky, aby sa nimi nemohla brániť. Violett ho však kopla do citlivého miesta na nohe, o ktorom vedela, že sa tam pred niekoľkými dňami zranil. Beloch skríkol od bolesti, čo začuli aj ostatní. V okamžiku na seba hodili oblečenie a rozbehli sa Violett na pomoc. Tá sa však zatiaľ musela brániť sama.
Muža jej kopnutie ešte viac rozhnevalo a na dievčinino líce dopadla jeho ťažká ruka. Violett padla k zemi. Po bolestivom zásahu jej na okamih stmavol svet, no hneď ako znova videla normálne všimla si kameň ležiaci pri jej nohách. Zodvihla ho a celou silou ním udrela do útočníkovej nohy. Kameň sa mu ostrou hranou zapichol do chodidla, čo muža na chvíľu úplne omámilo.
„Ty malá zmija!“ zručal a vrhol sa na Violett. Kameň mu ešte stále trčal z nohy, čo značne spomalilo jeho pohyby.
Vtom sa však krvilačnému chlapovi niečo zavesilo na krk. Snažil sa to striasť, no nešlo to. Preto zastavil svoj útok na bezbranné dievča a otočil sa. Bežala k nemu Mirabelle s Elysou za pätami. Matka i dcéra s rozviatymi vlasmi a vražedným výrazom v tvári vyzerali ako bohyne pomsty. Na krátky okamžik ho ten pohľad uchvátil, no to len dovtedy, kým ho vec pevne obomknutá okolo jeho krku nezačala mlátiť po hlave.
Snažil sa jej striasť, ale vždy keď dúfal, že sa jej tuhé zovretie trochu uvoľní, stisla ho ešte mocnejšie. Začalo sa mu nedostávať vzduchu a svet okolo videl v tmavých škvrnách. Ani necítil, keď mu Elysa zabodla Learov starý nôž priamo do srdca. Zrútil sa na zem a viac už nevstal.
Vydesená Violett sa vrhla sestre do náručia. „Už je dobre maličká. Už sme slobodní. Nikto ti neublíži, neboj sa,“ šepkala plačúcej dievčine Mirabelle a snažila sa ju utíšiť.
Elysa sa vrhla k nim. „Neublížil ti?“ opýtala sa ustráchane a keď si všimla podliatinu na líci po tvári sa jej začali kotúľať slzy.
„Toto sa nemalo stať. Och, prečo som to dovolila?“ nariekala, pokiaľ ju neprerušil Cristhian.
„Nič si nevyčítaj, matka. Môžeme za to všetci. Nemali sme ju s ním nechávať samú. Ale poradila si s ním dobre,“ usmial sa napokon a začal baliť veci.
„Nesmieme tu zostať. Neviem kam pôjdeme, ale ani domov sa nevrátime. Otec by nás zabil. Teraz musíme hlavne nájsť nejakých ľudí, pretože sami neprežijeme,“ rozhodol chlapec.
Nikto nemal námietky a tak sa rodina vydala na juh. Tam malo ležať mesto Myrha.
***
Lear, Iňaki, Zina i dva vlky mierili k Mostu Mŕtvych.
„Dnes ho prekročíme a zajtra vyjdeme z lesa. Sprevádzať vás budem až po Divan. Ďalej by to už Nastiaz mal zvládnuť sám,“ poznamenala Zina. Iňaki nereagoval, hoci ho veľmi popudzovalo, keď mu vraveli jeho kráľovským menom. Nenávidel ho, rovnako ako nenávidel svoj pôvod. Lear bol zamestnaný inými myšlienkami a tak si zvláštneho oslovenia vôbec nevšimol.
Pred očami sa mu vynárali tváre jeho najbližších. Ako rád by ich videl. Dúfal, že sú v poriadku.
Za zamyslenými pútnikmi sa vliekli dva vlky. Jeden z nich už bol vo vysokom štádiu tehotenstva a ledva stíhal s ostatnými. Zina vedela, že dnešnú noc s nimi nestrávi.
Cez Most Mŕtvych prešli bez väčších problémov, hoci Lear mal pocit, akoby ich niečo sledovalo a most mu nepridával na pocite bezpečia.
Uprostred lesa bola malá čistinka, kde stálo toto bájne miesto. Kamenný most križoval neveľkú rieku v mieste, kde bol jej prúd najdivší a koryto najhlbšie. Na toto miesto sa družina dostala až po súmraku. Zina rozhodla, že tábor si postavia až na druhej strane v nejakom krovisku.
Keď konečne našli vhodné miesto, mesiac už bol dosť vysoko.
„Oheň nezakladáme,“ podotkol Iňaki, zatiaľ čo vybaľovali studenú večeru.
„Neviete čo je s Daneou? Ešte pred mostom niekam zmizla. Mám o ňu strach,“ povedal do ticha Lear.
„Kedy si konečne uvedomíš, že je to vlk? Odchádza a prichádza ako sa jej zachce. Nie je ti ničím viazaná. A navyše dnes mala naliehavé poslanie. Musela na svet priviesť novú generáciu a zjavne nechcela byť pri tom rušená,“ vysvetlila Zina a zahryzla sa do plátku suchého chleba. Lear už nič nehovoril.
Celá noc bola pokojná a ráno sa po rýchlych raňajkách vydali znova na cestu. Danea sa k nim nepripojila a tak zostali len v tichej spoločnosti Daniela a niekoľkých prenasledovateľov.
*************************KOMENTY****************************************
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár