Večer

Odomkla som dvere od izby. Pomaly som si sadla na posteľ a odložila brnenie ,ktoré som celý deň nosila. Bolo síce ťažké, ale kúzelné - dokázalo okolie presvedčiť o tom, že som úplne v poriadku..aj keď to nie vždy tak bolo.
Sedela som na posteli a pozerala von balkónovými dverami. Dúfala som, že niekto zaklope na dvere s ponukovým lístkom najrozmanitejších objatí.
-Dobrý deň, na predaj len dnes..neváhajte..výhodné predvianočné ceny - pred vianocami sú objatia veľmi dôležité.
-Vynikajúco..poprosím si tri tuhé objatia..alebo viete čo dajte štyri aaa dve láskavé pohladenia..ďakujem.

Klopanie sa však neozývalo. V snahe nepodliehať panike som zobrala do ruky telefón. Nepoznala som tu veľa ľudí, no verila som, že tých pár prijme ponuku na čokoládový večer. Len tak sedieť s čokoládou a rozprávať sa o nepriaznivom počasí. Kto by to už len odmietol...
Čokoládový večer nemal úspech.

A potom prišiel. Pocit zúfalstva a beznádeje. Zviazal mi nohy aby som sa nemohla pohnúť a tešil sa na moje nastávajúce trápenie. Prosby nepomáhali. Nedal sa. A tak som sa vzdala a rozplakala som sa. Asi to zabralo lebo zrazu odišiel. Veď je známe, že chlapi slzy dievčat neznesú. Že ma to nenapadlo skôr...

Odišiel a nechal ma teda samú. Samú sedieť v izbe s vôňou škoricového čaju.

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu