Vždy, keď sa pozrela do zrkadla, videla to isté blonďavé dievča, stojace pred zrkadlom v kúpeľni, zatiaľ čo za dverami sa nachádzal muž, ktorého milovala. A on ju. Bolo to cítiť. Bolo to vidieť. Bolo to počuť. Blonďavé dievča nikdy nebolo šťastnejšie. Jej oči sa nikdy nesmiali tak, ako práve vtedy. Jej pier sa úsmev dotýkal len zriedka. Ten odraz v zrkadle stál za všetky drobné. Ten odraz v zrkadle pre ňu znamenal veľmi veľa. Ten úsmev, ktorý mala na tvári bol úsmev jej duše, ktorá cítila obrovskú lásku k mužovi, ktorý na ňu čakal. Tam.
To malé, blonďavé dievča nikdy necítilo to, čo vtedy. Nikdy nemalo pocit, že niečo pre tento svet znamená. Život sa s ňou nemaznal. Trápil ju. Týral. Donútil ju nenávidieť sa.
A potom jej dal lásku.
Jeho.
Modré oči.
Plavé vlasy.
Dokonalý úsmev.
Slobodného vlka, ktorý bol odrazu svetom, pre ktorý sa oplatilo žiť, pre ktorý sa oplatilo zomrieť.
Láska znamená veľa.
Vraj.
Niekedy.
Možno.
A niekedy nezmení proste nič.
Vždy, keď sa pozrie do zrkadla, vidí to isté červenovlasé dievča, ktoré stojí pred zrkadlom v kúpeľni v obrovskom byte, ktorý z duše nenávidí, myšlienkami uväznená v hotelovej izbe s mužom, ktorý už dávno nečaká za dverami.
Miluje ho. On ju nie. Je to cítiť. Je to vidieť. Je to počuť.
Červené vlasy visia bez života, v bledej tvári sa ledva odráža život, oči sú mŕtve, dávno sa prestali smiať.
Neostalo jej nič.
Iba odraz v zrkadle, na ktorý tak často spomína.
Iba spomienky na izbu, kde v objatí ležia a smejú sa svetu.
Iba spomienky, ktoré nikdy nezmiznú.
Iba život, ktorý sa s ňou opäť kruto zahral a vzdal je to jediné, čo malo byť skutočné.
A spolu s tým i chuť žiť.
Úsmev prosím.
Život ide ďalej.
Hýbe sa.
Hýb sa s ním.
Tráp sa.
Cíť.
Miluj.
Trp.
Odpúšťaj.
Nezabúdaj.
Hlavne choď.
Ži!
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár