Frida Kahlo, celým menom Magdaléna Carmen Frida Kahlo Calderón, sa narodila 6. júla 1907 ako treťou zo štyroch dcér z manželstva Matildy Calderón a Guillerma Kahla, v dome svojich rodičov, v "Modrom dome" (La Casa Azul), (Jej rodičia ho postavili v roku 1904; v súčasnosti je z neho Múzeum Fridy Kahlo.) v mexickom Coyoacáne, ktoré bolo v tom čase menším mestečkom neďaleko Mexico City, no v súčasnosti je jednou z jeho štvrtí (predmestie Mexico City). Jej stotožnenie sa s revolučnými udalosťami v Mexiku (1910–1920) bolo také silné, že často za svoj dátum narodenia uvádzala 7. júl 1910. Revolúcia sa snažila, následkom koloniálnej éry a tridsaťročnej diktatúry generála Porfiria Díaza, uskutočniť základné zmeny na vidieku so sociálnou štruktúrou. Frida sa preto rozhodla, že ona a nové Mexiko sa zrodili v rovnaký čas, avšak pravdou bolo, že Kahlo bola o tri roky staršia.
Rodičia a starí rodičia
Matilde Calderón y González (1876-1932)
Fridina matka sa narodila v Mexico City ako dcéra Isabel González y González, ktorá pochádzala z rodiny španielskych generálov a fotografa Antonia Calderóna, ktorý bol indiánskym potomkom.
Wilhelm Kahlo (1872-1941)
Fridin otec sa narodil v Baden-Baden, v Nemecku, ako syn klenotníka a zlatníka Jakoba Heinrich Kahla a jeho ženy Henriette, rodená Kaufmann. Obaja boli maďarský Židia, ktorý emigrovali do Nemecka a dosiahli tam úspech. Po smrti Wilhelmovej matky sa jeho otec opäť oženil.
V roku 1891 devätnásťročný Wilhelm Kahlo priplával do Mexika, plavbu zaplatil peniazmi danými od jeho otca. V Mexiku si zmenil svoje nemecké krstné meno na jeho španielsky ekvivalent, Guillermo, a našiel si zamestnanie. Po tom, ako jeho prvá žena zomrela pri pôrode jeho druhej dcéry, vzal si Matilde Calderón.
Napriek tomu, že Matilda a Guillermo mali spolu štyri dcéry, ich manželstvo nebolo šťastné. Frida sa narodila ako ich tretia dcéra, a mala ešte dve nevlastné sestry. Aj keď vyrastala vo svete žien, bližšie mala po celý život k otcovi.
Jej otec, profesionálny fotograf, ju naučil používať fotoaparát, pozorovať a prikrášľovať čo bolo potrebné pre jej obrazy.
V roku 1913, keď mala šesť rokov dostala detskú obrnu, ktorá spôsobila, že pravú nohu mala vždy chudšiu a slabšiu. Túto deformáciu si skrývala pod dlhé sukne. Navštevovala základnu školu Colegio Alemán v Mexico City.
V roku 1922 sa zapísala na jednu z najlepších mexických škôl – Escuela Nacional Preparatoria, kde sa spoznala s maliarom Diegom Riverom. Zaujímali ju prírodné vedy, biológia a anatómia a želala si byť lekárkou.
Keď sa zamilovala do vodcu skupiny prezývanej „Los cachuchas“ (čítaj kačučas) Alejandra Gómeza Ariasa, stala sa tiež jeho členkou Bolo ich možno spoznať podľa typickej čiapky.
V tomto čase sa často stretávala s obrazmi násilia v uliciach.. Bola to skupina zaujatá literatúrou a sociálne-národnými myšlienkami. Z jej radov neskôr vystúpili viacerí lídri mexickej ľavice.
Osudná nehoda
17. septembra 1925 cestovala autobusom domov zo školy spolu s jej priateľom Alejandrom G. Ariasom. Autobus sa zrazil s električkou a, vtedy 18-ročná Frida, utrpela množstvo zranení.
Mala zlomenú chrbticu, kľúčnu kosť, rebrá, panvu. Pravú nohu mala zlomenú až na jedenástich miestach. Lekári potvrdili aj pomliaždenie a dislokáciu pravého chodidla a ramena. Železné zábradlie jej prerazilo brucho a maternicu, čo spôsobilo jej neplodnosť. Kým aspoň relatívne vyzdravela, zahojili sa jej zlomeniny a bola schopná opäť sa postaviť na nohy, prežila týždne plné ukrutnej, nielen fyzickej, bolesti.
V nemocnici Červený kríž podstúpila asi 35 operácií, no jazvy na duši sa jej už nezacelili. Prežila tri mesiace v posteli a kvôli zlomenému stavcu sa nevyhla noseniu korzetu počas 9 mesiacov.
Po nehode, pripútaná na posteľ, Frida odvrátila svoju pozornosť od štúdia medicíny a vzala do rúk paletu, štetec a plátno. Keďže musela tráviť celé dni v posteli takmer bez možnosti pohybu, začala maľovať. Hýbať sa veľmi nemohla, no maľba jej bola blízka už tým, že takto vedela vyjadriť svoje pocity. Matka jej nechala vyrobiť špeciálny stojan na plátno, aby mohla maľovať priamo z postele, otec jej zasa venoval svoju sadu olejových farieb a štetcov.
Prvé obrazy
Najprv maľovala olejovými farbami, jej obrazy boli pestrofarebné so znakmi mexického umenia, ktoré milovala. Medzi jej prvé obrazy patrili Portrét Alicie Galant (1927) a Protrét mojej sestry Cristiny (1928).
Portrét Alicie Galant, 1927
Tak, ako aj ostatné z Fridiných prvých portrétov, aj tento sa podobá na mexické obrazy z 19. storočia maľované pod európskym vplyvom. Pochmúrne secesné pozadie sa veľmi líši od pozadí jej neskorších portrétov, ktoré ukázali bezpochybný sklon k „Mexicanisimo“, čo je mexické národné uvedo-menie.
Portrét mojej sestry Cristiny, 1928
Obrazy z rokov 1928-1929 odhaľovali štylistický a námetový vplyv D. Riveru. Malý strom v pozadí kontrastuje s vetvami v popredí a vytvára náznak priestorovej hĺbky.
Neskôr mala blízko seba zrkadlo a mohla sa vidieť. Tak začala kresliť autoportréty. Neskôr povedala: „Kreslím sama seba preto, lebo trávim veľa času sama a pretože som motív, ktorý najlepšie poznám.“
Manželstvo s Riverom
V roku 1921 sa zblížila so slávnym mexickým maliarom nástenných malieb Diegom Riverom, ktorý bol o 20 rokov starší ako ona. Obdivovala ho a požiadala ho, aby jej radil. Rivera okamžite spozoroval jej talent a mimoriadnu schopnosť prejaviť sa. Ich pracovný vzťah prerástol do súkromného a v roku 1929 sa napriek nesúhlasu Fridinej matky vzali.
V spoločnosti sa o nich často hovorilo ako o slonovi a holubici - prezývku vraj vymyslel jej otec, keď chcel vyjadriť "výrazný rozdiel v ich veľkosti".
Ich manželstvo bolo mimoriadne búrlivé. Obaja, Kahlo aj Rivera boli veľmi temperamentní a mali mnoho mileneckých vzťahov.
Frida sa netajila svojou bisexualitou a do povedomia sa dostala aj ako milenka komunistického revolucionára Leva Trockého. Rivera jej vzťahy s inými ženami toleroval, na mužov ale žiarlil. Fridu naopak pobúrila manželova nevera s jej mladšou sestrou Cristinou. Dvojica sa rozviedla v roku 1940, no o rok nato sa opäť zosobášili. V ich vzťahu sa tým ale nič nezmenilo.
Zapálení sympatizanti komunizmu Kahlo a Rivera pomohli Trockému, keď hľadal útočisko pred režimom Josifa Visarionoviča Stalina. Najprv žil v Riverovom dome, potom v dome Fridy Kahlo. Do tohto obdobia sa datuje ich aféra. Potom sa s manželkou presťahoval do iného domu v Coyoacáne, kde ho 21. augusta 1940 zavraždili.
Frida sa stala učiteľkou kreslenia na škole výtvarného umenia a členkou seminára mexického umenia. Spolu s manželom cestovali po Spojených Štátoch a Francúzsku, kde sa stretla Kahlo s osobnosťami svetovej politiky a umenia.
Začiatkom októbra 1938 cestovala do USA pripraviť blížiacu sa výstavu v galérii Juliena Levyho v New Yorku. Dva roky pracovala na dielach, ktoré mala vystaviť. Levy jej poslal list, v ktorom jej písal, že sa dozvedel o jej obrazoch a bol by veľmi rád, keby ich mohol vystaviť v jeho galérii. Frida mu poslala pár fotiek jej posledných prác a Levy na to veľmi nadšene reagoval. Frida však nikdy nemaľovala pre verejnosť a netušila, čo môže ľudí na jej dielach zaujať. Bola prekvapená, keď si americký herec Edward G. Robinson kúpil 4 jej obrazy, každý za 200 dolárov. Kým sa pripravovala na výstavu, bola dlhú dobu odlúčená od Diega. Vtedy sa zblížila s fotografom Nicholasom Murayom. Na to, že to bola Fridina prvá výstava, bola prekvapivo úspešná. Aj napriek ekonomickej kríze v USA Frida predala polovicu z vystavovaných diel (25).
Niektoré z jej prác boli pripojené k mexickej výstave v roku 1939 v galérii Renou et Colle de Paris. Spolupracovala na Medzinárodnej výstave surrealizmu organizovanej v roku 1940 v galérii moderného umenia v hlavnom meste Mexika. V tomto roku Kahlo tešili značné úspechy, avšak jej sláva začala stúpať až po jej smrti.
Posledné roky
Na konci 40. rokov sa Fride zhoršil zdravotný stav. V roku 1950 strávila 9 mesiacov v ABC nemocnici v Mexiku. Zlá cirkulácia krvi v jej pravej nohe viedla až k amputácii nohy. Po druhej operácii chrbtice sa jej objavila infekcia, ktorá si nakoniec vyžiadala ďalšiu operáciu. Do novembra absolvovala 6 operácii.
V roku 1953 ešte Lola Alvarez Bravo prvú samostatnú výstavu Fridiných prác v Mexiku. Frida otvárala výstavu ležiac na posteli.
Niekoľko dní pred svojou smrťou - 13. júla 1954, napísala Frida do svojho denníka: „Dúfam, že smrť bude radostná, dúfam, že sa už nikdy nevrátim späť. Frida.“ V úmrtnej správe sa ako dôvod uvádza pľúcna embólia, hoci existovali rôzne podozrenia, že sa predávkovala - či už náhodne alebo zámerne. Pitvu však nevykonali.
Rivera vo svojej autobiografii neskôr napísal, že deň Fridinej smrti bol pre neho najtragickejším momentom jeho života s tým, že príliš neskoro zistil, že láska k nej bola tou najúžasnejšou časťou jeho života. Urna s Fridiným popolom je vystavená v Modrom dome, z ktorého je dnes múzeum.
Tvorba
Frida bola realistkou – najskôr maľovala portréty priateľov a rodinných príslušníkov, kvety. Neskôr, ako možnosť vyrovnať sa s intenzívnymi pocitmi zo svojho zničeného tela, kreslila stále viac autoportréty kombinované so snom, niekedy až brutálnym. Časť jej tvorby sa tiež dá zaradiť k surrealizmu aj keď sama tvrdila, že surrealistkou nikdy nebola, ale maľovala svoju vlastnú realitu. Zanechala po sebe viac ako 200 obrazov, najmä autoportréty.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár