Vstúpili sme do kláštora kde strašne niečo smrdelo. Potiahla som nosom a vytiahla som si rolák až ku nosu. Asi tu majú slabú hygienu. Zaviedla ma do malej izby kde bola jedna posteľ, na nej prešívaná prikrývka, na stene visel kríž a na strope jedna žiarovka. „Toto je vaša izba“ oznámila mi. „To si robíte zo mňa žarty? Veď tu nič nie je. Kde je televízor, počítač, zrkadlo a ostatné veci ktoré potrebujem k svojmu životu?“. „Mladá slečna tu nie ste doma tu ste v kláštore. Tu vám tieto veci netreba. Tu nebudete potrebovať televízor, ani počítač. Tu sa budete modliť a pracovať. Tu sú vaše veci ktoré budete potrebovať v kláštore a odovzdajte mi všetky veci ktoré mate so sebou ako mobil, líčidlá a podobné veci.“ „No tak to ste na omyle sú to moje veci a nič z toho vám nedám. Ja ich potrebujem.“ „ No keď nechcete aby som zavolala vášmu otcovi aby ich vám vzal on tak potom mi ich odovzdajte nemáte na výber.“ No keď som si pomyslela že mám na krku vraždu hneď som si pomyslela že nemám na výber a musím poslúchať ale iba v tomto. „Teraz vás nechám prezliecť sa. Potom bude obed. A potom sa budeme modliť.“ A s týmito slovami odišla z akože mojej izby. Hodila som sa na posteľ. Tak toto nevydržím aj keby sa čo dialo. Postavila som sa na nohy musím sa prichystať na obed. Dúfam že mi nechali nejaké pekné šaty v ktorých budem vyzerať dobre. Keď som si otvorila balíček od mníšky zaúpela som. Boli tam také isté príšerné šaty ktoré mala na sebe aj tá mníška čo práve vyšla dverami mojej izby.
Za 5 minút mi už niekto klopal na dvere že či som prichystaná. Vyzerala som dosť komicky. V čiernych šatách kde zanikla moja dobrá postava. Vyšla som z izby a išla za mníškou. Voviedla ma do jedálne kde bol jeden veľký stôl kde sedelo asi 10 mníšok. Posadila ma vedľa mníšky ktorá si niečo mrmlala pod nos. Predo mnou bol tanier s nejakým chlebom a polievkou v ktorej plávalo všetko možné len od polievky to malo dosť ďaleko. „Pomodlime sa“ povedala mníška ktorá ma tu doviedla. Všetky sa postavili a ja som sa tiež neochotne postavila. Začala sa modliť čo jej trvalo asi pol hodiny. Už ma začali z toho státia bolieť nohy. Keď skončila sadli sme si a začali jesť. Bolo to nechutné. Mala som pocit že mám v ústach špongiu. Zjedla som asi za lyžičku a ostatné som odstrčila. Čakala som na druhé jedlo. „Toto mladá slečna musíte dojesť ináč nebude druhé jedlo. My jedlom neplytváme. Niekto nemá ani to čo my a vy tým pohŕdate.“ „ Ja toto jesť nebudem je to odporné.“ povedala som..“Fajn ale nebudete potom jesť nič. Môžete sa s nami pomodliť a ísť do svojej izby kde si dobre premyslíte ako sa budete chovať v čase keď tu budete. A ináč aby som nezabudla vaše nové meno je Jozefína. Sestra Jozefína. Všetky sme si tu ako sestry. A od zajtra budete pracovať v kuchyni. Môžete ísť. „Prosím? Pracovať? Ja som nikdy nepracovala a ani sa nechystám. Takže na tu kuchyňu môžete pokojne zabudnúť. Dovi dopo.“ A odišla som z jedálne.
Na ďalší deň som sa prebudila na to ako mi niekto klope na dvere. „Dobré ráno vstávame. Práca nepočká. A raňajky sú už na stole. A zvyknite si že raňajky sú vždy o šiestej. Máte na to 5 minút.“ To sa mi snáď sníva. Tak skoro ráno vstávať. Asi za 10 minút som bola hotová. Zišla som do jedálne kde sa na mňa už čakalo. „Meškáte povedala som vám 5 minút nie 10. Nabudúce že budete presná ináč budete bez raňajok. Keď som kukla na raňajky skoro ma trafil šľak. Zase to isté ako včera. „A to mám ako jesť to čo včera? Neviem či ste tu všetci ošaľeli ale ja toto jesť už nebudem. A už vôbec nie 3x do dňa.“ „Keď sa vám nepáči tak sa môžete pomodliť a ísť do kuchyne začať s prácou.“ „Ani ma nehne čo poviem to platí. Ja pracovať nebudem aj keby ste ma tam dotiahli násilím.“ „Fajn tak ste celý deň bez jedla. Môžete ísť.“ No to sa ešte uvidí. Ale mníška svoj sľub dodržala. Za celý deň som nevidela ani kúsok jedla.
Na druhý deň som už bola poslušne naklusaná presne o šiestej v jedálni. Pomyslela som si že radšej sa všetkému prispôsobím ako keby som mala hladovať. Ani som sa veľmi nečudovala keď som videla na tanieri to čo včera a predvčerom. Potom sme sa pomodlili a išla som do kuchyne kde ma čakala kopa roboty ako sa dalo predpokladať. Obed som zhltla na jednu šupu a chcela som si ešte dať dupľu ale žiaľ nebolo to možné. „V kláštore nie sme nenásytný. O všetko sa delíme.“ Asi 5x do dňa sa modlíme. Neviem na čo to je dobré sa toľko modliť ale radšej ustúpim ako sa s nimi naťahovať.
Začala som si zvykať na život v kláštore. Dni ubiehali pomaly. A zatiaľ sa mi nikto z mojich známych neozval ani len otec. Všetci na mňa zabudli dokonca aj Tom. Až jedného dňa mi prišiel list od Mel. Bolo v ňom:
:“Drahá Jess“
„Áno ja viem dlho som sa ti neozvala. Prepáč. Chcela som ti napísať ako sa ti darí, ako sa máš, čo máš nove a tak. Tvoj otec mi povedal že ta dal do kláštora. Musí to tam byť hrozné.Tu je všetko po starom. Mám iba niekoľko noviniek. Klubu Crazy Girls sa darí skvele. Myslím že to ide dobrým smerom. Naša nová kapitánka Alice Porterová je skvelá. To je tá čo ti rozbila vzťah. No a ešte jedná novinka. Niekto zabil našu novú študentku ktorá tu mala nastúpiť deň po príchode Alice. Bola to smutná udalosť. 7 strelných rán a rovno do chrbta. No ale to je detail. A ešte niečo dúfam len že ťa to nezraní. Tom chodí s Alice. Vyzerajú spolu tak šťastne. Veľmi im to ide spolu. Dúfam že ťa už čoskoro uvidíme. Pa tvoja drahá Melanie.
Keď som dočítala list pred očami sa mi zahmlilo a myslela som si že vybuchnem. Ja som zabila nesprávneho človeka. To sa mi asi len zdá. Nie to nie je možné. To určite nie je možné. To musí byť len zlý sen. Ale list od Mel jasne dokazoval to čo moja myseľ nebola schopná prijať. Ja som ju nezabila. A ona chodí s Tomom. S mojím Tomom ktorý je len môj. Pred očami som mala všetky spomienky na neho a potom mi pred oči vplávala ONA. Tá ktorá mala byť už dávno v hrobe. Nemala som na výber. Chcela som to ukončiť rýchlo a bezbolestne. Môj život už nemal zmysel. Tu v tomto kláštore nechcem byť do konca svojho mizerného života. To radšej umriem.
Takto skončil príbeh mladej ženy ktorá sa nevedela rozhodnúť pre iný život. Nechcela začať odznova v náručí Boha ale išla svojou starou cestou ktorú si zvolila. Kvôli svojej namyslenosti a povýšenosti nedokázala dopriať iným ľuďom šťastie a myslela iba na seba. Preto ukončila svoj život ľahkomyseľne. Ukradla z kuchyne kde pracovala nožík a bodla sa. Kým prišla záchranka mladá žena už bola dávno mŕtva. Svojím životom priniesla veľa ľudom nešťastie keďže spáchala aj ten najhorší čin ktorý môže človek spáchať a to že zabila nevinného človeka. Vo svojom živote napáchala veľa zlého a ešte ukončila svoj život hriechom keď ukončila svoj život tým že sa zabila. Ale Boh je milostivý a spravodlivý. Tam hore na ňu už čaká a ju neminie spravodlivý trest za svoje hriechy.
Pointa tohto vymysleného príbehu je v tom že mladá žena aj keď išla do kláštora nedokázala sa zmeniť. Nevedela sa rozhodnúť či obetovať svoj život Bohu alebo riešiť svoju zlosť tým že sa zabila. Vždy je na všetko riešenie len treba chcieť. A autorka tohto článku sa práve čuduje aký je v nej spisovateľský talent.
No a ešte nakoniec sa musím otvorene priznať že naozaj neviem kde sa toto všetko vo mne berie. Heh to mám za to že som sa celý víkend nudila na internáte v Nitre. A tak toto vzniklo. Ináč by som na toto nikdy nemala čas. Normálne žasnem ako tento článok lepšie povedané poviedka mohla vyjsť z mojej hlavy. No a to študujem na poľnohospodárskej univerzite. Asi prejdem na inú. ale ne žartujem. Možno niekedy ešte zo mňa vyjde niečo takéto.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár