Shirley: "Mať tak tvoje problémy"

Nenávidím tú vetu. Každý má sem tam deň blbec. Ráno mi ujde trolejbus, zmeškám na prednášku - veď to nevadí, ale rada chodievam načas, tak sa malý obláčik objaví na chvíľu na mojom čistom nebi. Knižnica je dnes zavretá pre technické príčiny, tak som sa ťahala s tými knihami zbytočne. Mráčik číslo dva na obzore. Jednu sestričku poštípal komár a keďže je alergická, treba s ňou ísť preventívne k doktorovi, druhá je zas v nemocnici po výbere mandlí. Nastupuje časový stres. Treba zariadiť to i ono a každá maličkosť už zhoršuje beztak ustarostené mysle v našej domácnosti.

Na druhý deň sa človek chce aspoň trošku vyžalovať, možno ešte ten večer. Keďže však nemám v povahe bežne hádzať na ľudí svoje problémy, vyžívať sa v "depkovaní" a voľkať si vo vlastnej depresii, podám to normálnym spôsobom a zakončím to niečím ako "a zas som sa prosto do tej knižnice nedostala a to ma štve". Teraz to príde. Okrídlená veta "mať tak tvoje problémy".

Mám chuť vrieskať, no vrodený takt a diplomacia (vďaka mami) mi v tom zabránia. Ak nie som príliš vytočená, väčšinou sa zvládnem usmiať a prehltnem vetu "za to ty si za svoje problémy môžeš sám/sama". Alebo sa otočím a kráčam preč.
Vždy som vedela počúvať a robím to dodnes. Ľudia s miernym odstupom vedia často dobre poradiť. Alebo sa aspoň vždy hodí niekto, kto je ochotný počúvať. Často sa mi ľudia zverujú, lebo zbytočne netáram o ich problémoch do vetra (ani do cudzích uších). Nezverujú sa mi len najbližší, ale menej známi ľudia. Mnohokrát sa mi však stalo, že keď som sa chcela vyrozprávať ja, dostala som ako odmenu tú nenávidenú vetu, prípadne niečo na spôsob "dievča, veď ty máš všetko".

Áno, možno mám všetko po čom Vy túžite. Dobrých priateľov, milujúcu mamu, rovnako milujúcu rodinu, vždy nastavené rameno, keď ma život tlačí do kolien. Sestry, ktorým obetujem čas, o ktoré sa bojím, keď sa im niečo stane, sestry, ktoré ma ľúbia každá svojím spôsobom. Dobré výsledky v škole, trochu talentu k tomu, pár dobrých vlastností, zlé možno až tak nevidno. Obľúbená v kolektívoch, s nadaním na konverzáciu i mlčanie. Množstvo nádherných spomienok. Muža, ktorého milujem a ktorý miluje mňa.

To všetko mám. Ale to všetko som si zaslúžila. Prešla som si problémovými obdobiami ako každý iný, mala som problémy ako každý dospievajúci jedinec. Hádky s rodičmi, so súrodencami, ohováranie zo strany spolužiakov, blbý pocit, keď som na táborovej diskotéke sedela ešte s pár dievčatami na kreslách lebo nás si nikto nevybral. Pocit, že nie som na nič dobrá, nula v kreslení, spievajúca obstojne (ale načo mi to bude?), oproti niektorým spolužiačkam nemehlo na tancovanie...
Tie dni, kedy som si pripadala nikým nemilovaná.

Opäť si niekto povie "tá má ale problémy". Blbosť. Veci, ktoré trápili jednu dušu naozaj, si to dievča "ktoré má všetko" často necháva pre seba alebo ich zveruje len najbližším. A tak sa vytvoril obraz bezproblémového, veľkou časťou ľudí obľúbeného dievčaťa, pre ktoré je svet gombička. Z výšky 175cm veselo pozerá na svet a svojím humorom a často ironickými poznámkami, či vlastnými víťazstvami ničí svet druhým. Lebo je niekedy lepšia. Vyzerá šťastnejšie. Často sa usmieva. No a?

V puberte som mala svoje depkovské obdobie. Prešlo pomerne rýchlo a dnes som za to vďačná. Potom sa nadýchla k optimizmu a pri ňom ostávam doteraz napriek mnohým nepríjemnostiam v živote. Po smrti otca, najlepšieho muža, akého som kedy poznala (hoci môj budúci manžel sa pomaly driape k nemu) zlé jazyky tvrdili a hrali to na nechápavosť - "ako to, že si sa z toho tak rýchlo dostala? ja by som to nezvládol/nezvládla".

Bolo to až primitívne jednoduché. Doma boli ďalšie tri ženy, dievčatá, ktoré na tom boli rovnako ako ja, možno horšie. Žena, ktorá prišla o manžela a ostali jej na krku tri (hoci jedno dospelé) deti. Žena zvyknutá o všetky starosti i radosti deliť sa so svojou polovičkou. A zrazu jej polovica chýbala a ona sa utiekala k momentálnemu jedinému životnému bodu - postarať sa o svoje deti. Tak ako každá matka, ako levica chrániaca svoje mladé. Nebol čas na depky, nebol čas na dlhý smútok. Realita sa na nás vrhla ako zúrivý pes. Škola pokračovala, práca pokračovala (vďaka všetkým za ústupky z toho obdobia), účty bolo treba platiť.
Potom tu bola dcéra. V najzraniteľnejšom veku. Štrnásť rokov, keď dievča hádam najviac potrebuje otca, akýsi protipól k jej postupnému dospievaniu. A potom tu bolo dieťa, šesťročné slniečko, ktorého životnú púť dosiaľ skalila len alergia. Trochu krutý pád do reality života.

Pri tomto naozaj nebol čas na dlhé rozjímanie o vlastnom pošahanom osude. Človek sa rýchlo oprel o niekoľko ponúknutých ramien a štveral sa späť na nohy. Nemalo zmysel utápať sa v slzách (na to sme mali noci). Smútok sme odložili do temnoty nočných hodín a cez deň sa učili ako žiť, keď vám chýba noha. S úsmevom.

Teraz prichádza ďalší argument ľudí, ktorí nechcú pripustiť, že aj oni by mohli byť šťastní keby chceli a nemôže za to všetko len okolie. "Ty sa máš, ty máš okolo seba priateľov." Áno, mám. Zaslúžila som si ich svojim prístupom. Tolerancia, ochota počúvať, pochopenie, ochota urobiť niečo pre vzťah, trochu diplomacie a taktu, určitý nadhľad a schopnosť odpúšťat. Nezľaknúť sa ťažkých životných situácií...potom to ide.

Takže krátke zhodnotenie - váš život je najmä vašim dielom. Trochu opitimizmu nikdy nikomu neuškodilo a večné sťažovanie sa na veci a ničnerobenie s vlastnými problémami vám nepomôže. Riešte si svoj život sami a potom vám aj ostatní pomôžu. A napokon už nebudete musieť ostatným závidieť "že majú všetko" a veta "mať tvoje problémy" sa stratí z vášho slovníka.

Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

"Mať tak tvoje problémy"

12 komentov k blogu

Horúce!