Kedysi som mala potrebu vyjadrovať sa prostredníctom svojej vskutku "úžasnej" poézie. Človek dorastie a zistí, že jeho úžasné verše nie sú také úžasné ako si myslel kedysi. Vzletné rýmy o utrpení, láske a nešťastí sa síce stále nosia, ale väčšinou skrývajú prázdne city a túžby.
Iste, mnoho ľudí argumentuje "ale ja to tak prosto cítim a báseň mi pomáha dať to von". Prečo ju však majú vidieť aj ostatní? Desať básní na jedno kopyto omrzí aj vašeho najväčšieho fanúšika.
Rada čítam básne. Nielen tie známe, nielen skvelých autorov, za ktorých považujem z našich končín Válka, Smreka či Kostru. Nepotrebujem svoju túžbu po intelektuálnej kultúre uhasínať veršami od Verlaina, Villona, Skácela, Tolkiena či Ferlinghettiho (ako iste vidíte, môj záber je pomerne veľký), ktorých si vždy rada prečítam. Na internete je dnes toľko fór a každá e-komunita má aj svojich básnikov, často pomerne talentovaných.
Tak sa teda priamo ponúka siahnuť po tomto materiáli. Kvalita je určite nižšia ako u spomínaných velikánov, napriek tomu často poteší. A niekedy zamrzí fakt, že dotyčný nemá viac súdnosti. Zrejme je to však proces, možno treba trochu kritiky, viac skúseností a selektivita vlastnými dielami bude prísnejšia.
Preto, neberte moje prípadné kritiky v zlom. Je veľmi pravdepodobné, že by som to nenapísala lepšie ako vy. Ale mám obrovskú výhodu - po svojom boku človeka, ktorý písať vie a (na moje vlastné šťastie) kritizovať tiež. Preto dnes už nepíšem básne - a ak áno, schovávam si ich do folderov (zásuvky stola sú také nemoderné a ukazujem len najbližším, ktorí vedia o čom sú. Každé slovo v nich má význam, každá myšlienka s čímsi súvisí. Čo na tom, že rytmus v treťom verši druhej strofy celkom nesedí? Ja viem, že nesedí, ale zmeniť to už nedokážem, stratila by som myšlienku a tak obetujem formu obsahu. Veď to nikto neuvidí, len tých pár ľudí, ktorí to majú vidieť. Ostatných neotrávim svojím nedostatkom talentu.
Preto už nepíšem básne pre verejnosť.
Nádejný básnik
Neviem písať básne,
Chápem to už dlho.
Žiadne verše krásne,
Nik, kto by pomohol.
Nemôžem nájsť správny rým,
K slovu tu i tam,
Možno ti aj uverím,
Že ty písať vieš sám.
Usilovne rýmy hľadáš,
Ceruzka už tupá je,
Po chvíľke si chybu zbadáš,
Guma tuho gumuje.
Čistý papier pred tebou,
Rýmy majú péenku,
A tu kdesi za stenou,
Báseň zdobí nástenku.
Kritici sa zlietajú,
Jeden, druhý báseň číta,
Spolu ticho dúfajú,
Či autor sa ich niečo spýta.
Ty
Zatiaľ márne hľadáš rým,
Čakáš, dostaví sa hlásnik?
Ten dávno svoju báseň má,
A z teba už nebude básnik.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
je to pekné ako sa to rýmuje, ale je to veľmi obmedzujúce
nedáva toľko priestoru ako próza