„Hej.“ Cyan sa s očividným nezáujmom vŕtala prstom vo svojej porcii stehna.
„Len tak?“
„Hej.“
„Čo ti preskočilo? Keď sa to dozvie Marcus, zderie ťa z kože. Nie sme žiadna charita. Keď ide o zlatky, nemáš čo zaváhať...“
Žena naňho nevraživo zagánila. „Zlato mám. Démon odišiel, takže mesto je v poriadku. A starý o tom nemusí vedieť. Škole dám toľko koľko mám, nebude sa vypytovať.“
„Nebude, to máš pravdu. On na démonov kašle. No mňa by to aj zaujímalo...“ Muž na ňu pozrel ponad plamene.
„Čo? Proste som ho nezabila, daj tomu už pokoj.“
Prečo sa musí stále vypytovať?
Kurt nikdy nenechal veci len tak visieť, niekedy ju to dokázalo neskutočne rozzúriť. Napríklad teraz...
Bradatý zaklínač odhodil obhryzený zbytok stehna za seba. Kosť duto klepla o strom a padla na zem, kde hneď upútala pozornosť osamelého krabopavúka.
„Proste ma to zaujíma. Taká milosrdná nie si často...“ uškrnul sa, sledujúc démonického žrebca, ktorý preklusal okolo ohňa a ťažkou labou prevrátil prekvapeného krabopavúka na pancier. Ten sa ešte pokúšal brániť, mávajúc tenkými nožičkami vo vdzuchu, kým ostré pazúry silnejšieho démona neukončili jeho úsilie.
„Takže? Prečo si ho nechala. Niečo ti nasľuboval? Vieš, že tým bastardom nemôžeš veriť ani slovo... taký amatér nie si.“
Nebola. Kurt to vedel. Ak nechala beštiu ísť, muselo to byť o niečom úplne inom.
Mlčala, upierajúc pohľad na krabopavúči masaker, ktorej hlavným aktérom bol jej obrovský polokôň.
Aspoň ušetrím na žrádle...
„Cyan! Kurva, rozprávaj sa so mnou! Čo také úžasné urobil, že ťa tým oblafol?“ chlap sa zarazil. „Bohovia... dúfam, že si s ním nespala...“
Aj to mala vo zvyku. Nikdy nenamietal, niekedy im vďaka tomu prešťastný starosta priplatil... a niekedy sa ušlo aj jemu, ale démoni? U kolegyne bol zvyknutý na často veľmi zvláštne praktiky a metódy, no túto ideu jeho jednoduchá zaklínačská myseľ akosi nedokázala spracovať.
„A?“ žena sa k nemu konečne otočila. V jej očiach videl pobavenie, no nezdalo sa, že by sa jeho slová chystala poprieť.
„A... to ti nestači obyčajný chlap?“
Schuti sa zasmiala. Vedela, že Kurt ju nebude súdiť.
„Čoby nestačil? Stačí, ale vyskúšať treba všetko, nie?“
„Čo ti ja viem...? Ja by som si s démonom neľahol.“ Poškrabal sa po hustej hnedej brade, potom po vlasoch, ktoré od nej boli na nerozoznanie.
Kto vraví, že som pri tom ležala...
Pri tej myšlienke sa musela usmiať.
„Podľa toho ako sa škeríš musel mať medzi nohami draka.“
Chlap znenazdajky ukázal na jej porciu stehna, ktorú už hodnú chvíľu držala v ruke skoro nedotknutú. „Budeš to ešte jesť?“
Kus mäsa mu ochotne hodila.
„Žiadneho draka... no stačilo to.“
Mastné stehno pristálo v zaklínačových rukách.
„Uhm. Tak čo bolo iné?“ S chuťou sa doň zahryzol.
„Neviem ti to vysvetliť. Zdal sa mi ľudský... teda, ak nerátaš zovňajšok.“ Na chvíľu sa zarazila.
„Čo, mal snáď viac chlpov ako všetci chlapi zo Školy dohromady? A menej zubov...“ škodoradostne sa uchechtol.
„Nie. Vyzeral ako človek, no nie tak celkom. O takých nás neučili veľa.. pamätáš sa vôbec?“
Okolo opäť preklusal žrebec, tentokrát s hrubým hnedým pancierom medzi zubami.
„Hej. Vyšší démoni, tak nejako?“
Zaklínač zahodil aj druhú kosť a utrel si mastné dlane do nohavíc.
„Trochu som si o nich čítala. Nie je toho veľa, no to čo som našla hovorí, že sú inteligentní. Dokážu rozmýšľať tak ako ľudia... dokonca aj cítiť...“ Bola vo svojom živle. Títo démoni ju od stretnutia s Darienom fascinovali.
„Takže... môžu sa naučiť to čo ľudia? Čítať a tak?“ neznel žeby ho to príliš zaujímalo, no Cyan sa nemienila len tak vzdať témy.
„Myslím, že áno. Možno... keby sme sa pokúsili, mohli by sa veci riešiť inak než bojom...“ opatrne vyslovila myšlienku, ktorá jej už dlhšie vŕtala v hlave.
Odpoveďou jej bol smiech. „Hej, môžeme s nimi spávať v jednej nore.“
Po chvíli ticha Kurt pochopil, že jeho vtip nepadol na úrodnú pôdu. Pokračoval, tentoraz opatrnejšie.
„Vieš, že to nejde. Beštie sú proste beštie a my len robíme svoju robotu. Takéto veľké veci nemôžeme zmeniť.“
Cyan naňho zagánila.
„A kto potom? My sme tí čo zabíjajú. My máme krvavé paprče...“
„Hej, ale čo narobíme? Odmietneme robiť, vymenia nás. Vieš koľko je na svete hlupákov, ktorí by chceli robiť našu prácu? A aj keby sa Majstri škôl zišli a rozhodli sa, že sa budeme najprv pýtať a potom rúbať, ľudí to neovplyvní. Nikto si nesadne s beštiou na čaj, lebo to nejaký vyschnutý starý zaklínač povedal.“
Vzdychla si. „Ja viem.“
Bolo jej jasné, že jej myšlienky ostanú len tým, myšlienkami. Nebolo možné zmeniť niečo, čo sa ľudia učili už generácie...
Démonovi nikdy never.
Na tej starej rozprávke vyrastala aj ona. Marcus jej ju rozprával najmenej stokrát a ako malému decku jej pripadala taká pútavá. Potom prišla o čosi ťažšie literatúra, príručky, beštiáre... a tréning, samozrejme tréning.
Aj keď ráno vstali ešte za úsvitu, Marcus bol stále hore skôr a mal pre nich pripravený plán dňa. Trénovať, učiť sa... čas od času upratať, keď sa kvoli haraburdám nedalo prechádzať chodbami alebo keď chumáče prachu a blatisté šľapaje sfarbili dlážku natoľko, že sa nedala rozpoznať jej skutočná farba.
Na obed a večer sa napchali zemiakovými plackami s fazuľou.
Zemiaky a fazuľa... tie boli schopné vyrásť hocikde, dokonca aj na maličkom, plotom ohradenom políčku za Školou. Dokonca prežili aj tie nespočetné „nehody“, pri ktorých sa tomu alebo onému učňovi pri tréningu podarilo poslať ich smerom ohnivú guľu, či iné podobné kúzlo.
Neskôr placky a fazuľu zo žartu nazvali oficiálnym jedlom zaklínačov. Celú hostinu zvykli zapiť vodou zo studne, v ktorej pravdepodobne plávalo viac démonov, než poniektorí zaklínači zabili za celú kariéru.
Staré dobré časy...
Sentimentálne si vzychla.
Z myšlienok ju vytrhol Kurtov chrapľavý hlas, ktorý ju prinútil pozrieť sa na jeho zarastenú tvár.
„Tak už chápeš prečo sa to proste nedá?“
Prikývla. „Hej. Vedela som to len...“
Len... čo?
Kurt zahvízdal.
„Ten démon ťa musel fakt dostať. Si mimo odkedy sme sa stretli... Možno to niekedy vyskúšam aj ja, s nejakou divožienkou, keď sú v tom takí dobrí.“
„Nie, nejde o to.“
Ľahla si na zem a pohľad uprela na tmavú oblohu. Pred niekoľkými týždňami takto ležala s démonom. Vtedy sa jej svet zdal o čosi pokojnejší, aj keď to od zaklínačky znelo ironicky.
„Prinútil ma rozmýšľať. Rozprával mi o veciach z ich pohľadu. Nikdy predtým by ma ani nenapadlo, že beštie nejaký pohľad vôbec majú.“
Pocítila na sebe spýtavý pohľad svojho spoločníka, a tak pokračovala.
„Rozprával mi o tom ako prišiel o matku. Vraj sa bál... ako hociktoré ľudské decko.“
Zaklínač nasledoval jej príklad a ľahol si. Hlavu položil blízko jej.
„Nerozmýšľaj o tom. Nič dobré to neprinesie. Okrem toho... s démonom ako tamten sa už možno v živote nestretneme, veď vieš, že sa ľuďom vyhýbajú.“
Prikývla. Mal pravdu. Nemalo význam rozmýšľať nad vecami, ktoré sa jednoducho nedali zmeniť.
„Ako môžeš vedieť, že ti neklamal? Vraj sú to prefíkaní bastardi... možno zacítil šancu a využil ju.“ Kurt pokrčil plecami.
„Snáď máš pravdu.“
Dariena nepoznala natoľko aby mohla usúdiť čokoľvek o jeho povahe a aj keď ju tá myšlienka z nejakého zvláštneho dôvodu zabolela, vedela, že bolo pravdepodobné, že klamal.
Prevrátila sa na bok, chrbtom ku Kurtovi.
Démoni... Chlapi.
Vzdychla si.
Nasrať.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
3
vieš že si aj ja občas poviem:
,,Démonky... Ženské.
Vzdychnem si.
Nasrať!"
ale potom sa spamätám a poviem si, že musia ešte existovať aj tie v pohode
,,Démonky... Ženské.
Vzdychnem si.
Nasrať!"
ale potom sa spamätám a poviem si, že musia ešte existovať aj tie v pohode
Napíš svoj komentár
Vzdychla si.
Nasrať."