V septembri si bola veľmi málo v škole. Zošity som ti požičiavala, ale už keď to nešlo, tak som ti prepisovala strany a názvy učív, aby si to mohla sledovať aspoň doma v knihách. Tvoja mama vedela, že sa môže spoľahnúť, že prídem a ja som vedela, že to nik iný za mňa nespraví.
Bolo to predposlednýkrát, čo som bola u vás na návšteve. Sedela si celý čas na posteli a mala si pri sebe walkman. Počúvala si najnovší album Natalie Oreiro. Podľa tvojich slov už len prejsť k záchodu ťa vyčerpávalo. Tvoja mama nervózne prišla a sledovala, či máš nechty na rukách fialové. Ja som sa s tebou rozprávala. Keď som už musela ísť, tak som ti dala pusu na jedno líce a pri druhom pokuse si sa už s úsmevom odtiahla. Nikdy sme sa totiž takto predtým nelúčili a neviem, ani čo mi to odrazu napadlo.
Bolo pondelkové ráno. Začalo sa tým, že sme všetci dostali zlé známky z fyziky, keďže učiteľka rozdelila písomku na dve časti a každá mala len jednu úlohu. Padalo veľa pätiek. Myslela som na to, ako prídem za tebou domov a poviem ti, čo bolo. Bolo to prestávku pred výtvarnou. Tvoj tato si ma dal zavolať von. Ja som si myslela, že je to kvôli úlohám, čo som ti mala napísať. Tak som dobrú chvíľku hľadala ten papier v taške. Spolužiačka ma už okrikovala, nech si švihnem.
Došla som za tvojim tatom. Skoro som mu už podávala papier s úlohami. Tvoj otec povie tu vetu, ktorá mi na nejakú chvíľu zmaže pamäť a ja si pamätám už len časť, ako sa ponáhľam do triedy. Doteraz neviem, čo som mu na to povedala.
„Niki dnes ráno zomrela,“ povedal to tak pokojne. A ja som sa nezmohla ani na „úprimnú sústrasť.“
Som to ja, čo to najprv povie babám, čo sa s tebou najviac bavili. Zvyšnú hodinu len odpovedám na zvedavé otázky spolužiakov, ktorí to nedokážu pochopiť rovnako ako ja. Ja som však bola tá, ktorá s tebou trávila najviac času z ich pohľadu, čiže by som mala mať aj odpoveď. Výtvarná výchova sa nesie v duchu smútku a plaču. Neverila by som, že raz uvidím plakať takmer celú triedu.
Ja plakať neviem. Nedokážem to v triede. Jediný plač sa zo mňa spustí, keď sa dobre pohádam s otcom. Až za dverami mojej izby si poplačem.
Po pár rokoch si spomeniem na sen, ktorý som mala tri roky pred tvojou smrťou. Snívalo sa mi, že ma nejaká mamina poverila, nech dávam na jej dcéru pozor. No nech, som robila čokoľvek. Vždy mi to dievča nejakým spôsobom zomrelo. Nakoniec som zomrela ja s tým, že ma poslali naspäť žiť, ale bez toho dievčaťa a ja som musela pochopiť, že by som ju nikdy nezachránila a že môj čas ešte nebol. Až po rokoch som si ten sen spojila s tebou.
Chvíľu hľadím na teba. Si celá v bielom ako nevesta. Mylne sa mi zdá, že máš pootvorené ústa. Si obklopená rodinou. Nenachádzam odvahu vojsť dovnútra. Vidím aj jeho a on sa díva na mňa. V obleku mu to svedčí. Stojím tam medzi spolužiakmi. Na prízemí aj na poschodí je veľa ľudí. Ja však nedokážem plakať. Chcela by som to zo seba vypustiť tak ako ostatní. Nesú bielu truhlu a odrazu len počujem tú pieseň, čo práve hrá. Neskôr som počula od spolužiačok, že tvoja mama prosila mužov, čo odnášali truhlu: „Neberte mi ju.“
Presunieme sa von. Prichádzam a podávam ruky tvojim rodičom. Najhoršie to znáša tvoja mama. Tvoja babka a otec sa ešte držia. Po dlhej dobe som videla aj tvoju sesternicu, mala také dlhé vlasy. Stojíme tam ja, moja mama a Lucia.
Bol to týždeň, keď som si uvedomila, že smrť si nevyberá podľa veku. Už počas tých návštev som si mala všimnúť ako si mi pomaly umierala pred očami. Môj detský pohľad na svet si to nedokázal pripustiť.
Spýtaj sa ma ešte raz, kto je môj najlepší priateľ. Teraz už nepoviem, že na priateľstvá neverím. Mala som ti to povedať, kým to ešte šlo.
Tento list nie je posledným. Musím ti ešte napísať, čo sa zmenilo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár