- "Piči ja som bol minule, ty si na rade!"
- "Ja nerád do toho hovorím, šak vieš mám divný hlas a oné."
Šano rezignovane ďalej chlípe turka.
- "Ha!" zvýskne víťazoslávne Jožo, bachnúc výpravcovskou píšťalkou o stôl. "Ja som hlásil včera večer ten Regional Express, keď si odišiel skôr! Takže si na rade!"
- "Piči dobre."
Cestujúci sa tmolia pred nástupišťami, zamestnanci ZSSR odhrabávajú lopatami sneh z nástupíšť - do malebného obrázku zachrčí prehistorický amplión.
Šano červený ako rak, trasúc sa od nervozity spustí.
"Vžni cstjcu, oznamujeme Vm žeeeee.. eee .. osbny vlk zmer Bratislava hladna stanca bude z tchnickych prčin meškť asi eeee.. šstdsť minút."
Zamestnanec ZSSR práve odhŕňajúci nástupište pred koľajou tri neveriacky púšťa lopatu.
"Šestdesiat minút? Kvôli vyjebaným dvom centi snehu?" ozve sa do prenikavého ticha neveriacky hlas v čakárni.
A nastáva to. Panika. Chaos. Ľudia zamdlievajú. Pani Ľudmila cestujúca na rannú šichtu do Volkswagenu v duchu premýšľa, že ak bude zase meškať hodinu tak ju asi vyjebú. No nič, pôjde robiť do skladu. Peter, ktorý má mať posledný termín skúšky z biochémie, ticho v slzách trhá svoje skriptá, a rozfúkava ich na koľaje. Ľudia húfne odchádzajú do blízkej krčmy na jedno pivo.
Jožo nazrie cez okienko von a hneď vyhodnotí situáciu.
"Ty kokot šak artikuluj trochu! Kukaj čo si povedal! 60 minút!"
Z ampliónu sa dodatočne ozve Jožov hlas.
"Ehm, ŠESŤ AŽ DESAŤ MINÚT. Bude meškať šesť až desať minút."
Hromadný výdych v čakárni je synchrónnejší ako vianočné vystúpenie Fragile. Pani Ľudmila sa pousmeje od úľavy. Peter zase plače - momentálne nad roztrhanými skriptami, ktoré si chcel po ceste čítať. Teraz skúšku nespraví. Prenášaný predmet, ktorý je povinný . Bude z neho revízor. Odídenci do krčmy mali piči aj tak v prvom rade - pri čakaní na ďalší vlak stihnú aspoň k pivu aj zápražku a aj druhé pivo.
Vlak prichádza o necelých 7 minút, výnimočne na koľaj dva a nie tri, s tým nerátali odhrabávači, takže ľudia sa jebú cez záveje snehu hlava-nehlava cez vystupujúcich do útrob vlaku.
Šaňo dopíja Turka a ide si zapáliť k bočnému vchodu.
Jozef smutne zamáva odchádzajúcemu vlaku a vráti sa k svojmu stolu. Vztýči oči k po okrajoch jemne potrhanému plagátu Arnolda Schwarzeneggera na nástenke a spomína na časy, keď sa túžil stať kulturistom.
Z rádia sa ozýva "Ta ne. Ta ne! Tak spojme svoje dlane..."
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
peter151
1. 2.febuára 2017 15:15
ppci blog! a ti krcmovi stamgasti sú top! taky štýl písania tých picungov milujem,
Napíš svoj komentár