obetujem pľúca a zrak,
prídem o chuť.
Budem sa plaviť sama úžinou až k tebe,
na dno svojich síl,
na dno vody, čo nás oberá o všetko.
Ako závoj za mnou plávajú všetky povyzliekané spomienky,
trblietajú sa v tom matnom svetle zhora.
Po sluchu sa plavím zužujúcim sa priestorom,
narážam do ostrých hrán,
do vody prenikajú malé kvapky krvi.
Vystriem pred seba ruky.
A v tom dokonale tichom momente
už nie som sama,
sme spolu na dne.
Z útrob tela sa mi cez pokožku derie posledný kyslík,
zázračné molekuly unikajú preč od nášho spoločného zániku.
V tom okamihu výbuchu,
na dne,
spolu,
zomrieme.
Asi to bolo z lásky.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár