Len o smrti uvažujem inak, prirodzene sa spolieham na to, že skonám v mrazivej zime plnej vetra, nehanebne sa plniacej snehom a inou belobou. Budem sivá a priesvitná a nebudem cítiť vôbec nič, keď bosá prebehnem po prednom dvore. Moje stopy budú večné, zamrznú v okamihu dotyku, nikdy sa nestratia. Už naveky budem behať po dvore.
No možno to bude práve medzi rodiacimi sa pukmi a spevom tých prvých odvážnych lietavcov, čo sa preháňajú ponad strechy a neberú nás vážne. Potom by moja pokožka radšej jemne zružovela, nedala by sa pomýliť tou šťavnatou zeleňou, prekypujúcimi plnými mrakmi vlahy, modrastými poliami, čo nad hlavami mojich blížnych kreslia tie krásne obrazy.
Len nech to nie je leto. Len nech neumriem vtedy, keď tak všetko kypí, keď sa valia pocity, farby a vnemy, len nech sa nadomnou nezavrie nebo v tých horúcich mesiacoch, lebo si práve na tú chvíľu nemám čo obliecť, lebo práve tá pokožka mi chýba.
Lebo práve to leto by ma zabilo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár