babka.
Ponáhľala som sa a nevedela som ju predbehnúť.
Vytáčala ma do nepríčetna.
Vtedy som sa zarazila a povedala som si: "Kam sa ja vlastne ponáhľam?"
Ozvali sa vo mne výčitky svedomia, že som sa v duchu nahnevala na babku,
ktorá nemôže za svoju rýchlosť.
Celý život pracovala aby sa aj moja generácia mala dobre, možno veľa
vytrpela.
Ale všetko trpezlivo zniesla. A ja som netrpezlivá a malicherná.
A to všetko len preto, aby som bola o 10 minút skôr na internáte.
Tých pár minút aj tak premrhám na internete alebo pri telke.
Alibisticky to zhodím na dobu v ktorej žijeme. Všetci sa hrozne ponáhľame.
A večer zistíme, že sme zase toho veľa nestihli. Frustrovaní si ľahneme a
zaspíme spánkom nepokojných.
Popri známych frázach "Ako sa máš?, Ako žiješ?..." sa nám do slovnej zásoby
vtesnalo "Strašne sa ponáhľam, nemám čas!".
Tak máme veľa práce...
Cez sms si vyznávame lásku, komunikujeme caz chat a face to face si nemáme
čo povedať.
Trápia nás účty, kariéra. A popri tom už neostáva čas nazvyš.
V schránkach sa nám hromadia maily, lebo "nemáme čas odpísať", na polici sa
kopia knihy, lebo "nemáme čas čítať", nevieme ako vonia príroda, lebo
"nemáme čas k nej pričuchnúť".
Takto a podobne si zaneprázdnenosť racionalizujem aj ja.
Ale dokedy to vydržíme? Stále chceme viac stihnúť a darí sa nám menej.
Možno venujeme priveľa času veciam, ktoré si ho nezaslúžia.
Žijeme hrozne rýchlo, máme skoro všetko a napriek tomu sa kopia nešťastní
ľudia.
Náš život je nekvalitný. Priemerná dĺžka života sa pomaly predlžuje, no
jeho kvalitatívna zložka je čím ďalej tým viac nevýrazná.
Nevieme sa zastaviť a uvedomiť si hodnotu vecí.
Robíme veľa fotografií, ale už si ich ani neprezeráme. Napálime ich na CD a
tým to skončilo.
Počítače máme plné mp3-jek, ale nemáme prehľad čo je to vlastne za hudbu.
Množstvo televíznych kanálov, ktoré dávajú naraz veci, ktoré chceme vidieť a
hneváme sa, že to nestíhame.
Namiesto zábavy stres. Stále si kontrolujeme mobil, či nám niekto nevolal.
Vypnúť mobil? Veď môžeme zmeškať dôležitý hovor!
Prestávame si vážiť krásne veci, kvôli ktorým sa oplatí žiť.
Môj dedko má 83 rokov. V živote nebol v zahraničí, nemá mobil, pozerá len
dva televízne kanály a počúva jednu stanicu na svojom starom tranzistore.
A napriek tomu mi minule povedal, že prežil krásny život.
Má množstvo spomienok, ktoré mu vyvolávajú úsmev na tvári.
Vie sa tešiť z pekného dňa, z vône dreva, s ktorym cely život pracoval, zo
svojich vnúčat, na ktoré je pyšný.
Žil ťažký život ale vážil si ho. To my dnes nevieme. A tak máme infarkty už
v päťdesiatke, kopu rakoviny a depresií.
A možno by stačilo spomaliť. Tvrdenie, že sa to nedá, neobstojí.
Sú ľudia, ktorí to dokážu. Zamyslime sa, koľko času venujeme nepodstatným
veciam. Skúsme si vypnúť mobil. Porozprávať sa a niečo si prečítať.
Snáď som si uvedomil môj rýchly život včas nato, aby som spomalil.
Kamarát má chalupu v Henclovej. Je to malá banícka dedinka obkolesená
horami.
Nie je tam signál na mobil, v telke jeden kanál (žiadna dilema a pozriete
si aj to, čo by ste nikdy doma nepozerali a začne sa vám to páčiť), obchod
otvorený len v utorok a štvrtok a jedna krčma s rozmermi 5x5 m.
Ideálne miesto na spomalenie. Asi tam zabehnem, aby som sa zbytočne
nehnevala na starých pomalých ľudí, ktorí si vážia zvyšok života a zbytočne
sa neponáhľajú za smrťou tak ako my!
Pekný deň!
Je to možné?
Komentuj
3 komenty k blogu
2
dobrýý bloček aj ja si myslim simikúúú..ta uplne že ANO PROSTE ANO
Napíš svoj komentár
Nenávidím vetu - nemám čas! pretože ju už sama často používam.