Vonku to žilo. Slnko svietila, vtáky sa pretekali, v štebotaní, všade plno zelene. Ešte aj tá ryšavá mačka, ktorá sa vyvaľovala pred domom mala v očiach viac života, ako ja pred pol hodinou.
Vybrala som sa slnkom zaliatou ulicou. Príroda je úžasná. Výborný všeliek, najmä pre človeka, ako som ja. Pre človeka, ktorý potrebuje úplne vypnúť a začať od piky – teda reštartovať systém. Konečne som sa dostala na okraj lesa. Pod nohami som mala už len mäkkú pôdu a podrážku mojich tenisiek. Teraz som mala výnimočne toľko času, koľko som len chcela a mohla som sa túlať, kamkoľvek ma nohy zaviedli. Nádherný pocit slobody a nezávislosti. Pridala som do kroku, a zamyslená som sa čoskoro dostala hlboko do lesa, kde už slnečné lúče prenikali ťažšie. Sadla som si na vyvalený kmeň a vychutnávala všetky slasti, ktoré mi príroda a pohyb ponúkali. V tom mi zazvonil mobil. Sms-ka od Jenny. Bolo tam napísané: „ahoj nathalie. Mohla by si pls. prist? Cakam ta“ Nič viac, žiadne konkrétnejšie info sa tam nevyskytovalo. Rýchlo som odpísala, že sa zastavím, vytiahla som si z vrecka moju mp3-ku a pri rytmickej hudbe od Goo Goo Dolls som sa rýchlo vracala späť domov. Doma ešte stále nikto nebol, tak som sa len prezliekla a vyšla z domu. Tá ryšavá mačka tam ešte stále sedela. Zaumienila som si, že jej vymyslím nejaké meno, keď sa vrátim.
O pol hodinku som už bola pred Jennynim domom. Otvorila mi a hneď ma ťahala preč. „Poď, prejdeme sa...“ „Dnes by už bolo tej prírody hádam dosť“, zasmiala som sa v duchu. Vybrali sme sa starou prašnou cestou. Jenny bola celú cestu ticho, čo jej v jej prípade veľmi nezvyčajné. Ja som mlčala tiež. Asi po dvadsiatich minútach sme sa cez les dostali na malú lúčku, z ktorej vystupovali biele skaly. Posadila som sa na jednu z nich a pozorovala, ako sa tridsať metrov podo mnou valí živá riečka. Jenny si sadla oproti mne.
Keď som sa pozrela do jej mäkkých očí, ktoré som tak dobre poznala, videla som, že niečo nie je v poriadku. Niečo sa stalo. Počas celej tej tichej cesty som to tušila a nemýlila som sa.
„Nechcela som o tom hovoriť v dome, “ začala. Moja intuícia ma takmer bolestne upozorňovala a ja som sa v podvedomí obrňovala proti akejkoľvek zlej správe.
„O čom? , “spýtala som sa a na mojej tvári sa istotne zobrazili pochybnosti.
„Pamätáš sa na minulú zimu? “ znela jej protiotázka.
O áno. Na tú zimu len tak ľahko nezabudnem. Ešte teraz sa mi občas v noci sníva, ako sa všade okolo mňa mihotajú svetlá, stále si památám ten hluk a vystrašené pohľady. Tie spomienky sa mi vracajú ako živé.
„Jason sa vrátil, “ povedala pomaly Jenny. Celým telom mi pomaly prebehli zimomriavky. Potrebovala som chvíľku, aby som túto informáciu mohla stráviť.
„Kedy? “ chcela som vedieť. Keď mi Jenny vysvetľovala, ako sa náhodou dozvedela, že Jason priletel včera ráno, aj na jej tvári som si všimla ustarostenosť. Jason bol posledným človekom, ktorého by som teraz chcela stretnúť, no pochybujem, že si budem môcť vybrať. Rozmýšľala som, čo mu poviem, keď ho stretnem osobne a ako zareaguje on, keď ma uvidí. Zo zamyslenia ma vytrhol až Jennyn opatrný hlas: „Čo teraz urobíš? “ No, to by som aj ja rada vedela. „Myslím, že so sebou začnem vláčiť ten obranný sprej..., “ odvetila som nesústredene. Po zime, ktorá sa mi asi natrvalo zapísala do pamäte som si jeden z takých sprejov zaobstarala. Vreckový nožík mi tiež robil istý čas každodennú spoločnosť. Som rada, že nebolo potrebné, aby som týchto mojich dvoch bodyguardov vyťahovala z kabelky
„Ja sa pýtam vážne! “ vrátila ma Jenny do reality. V jej hlase som zbadala strach a výčitku, že si z tejto mojej situácie dokážem robiť žarty.
„Neviem Jenny, fakt neviem...“ na viac som sa nezmohla. „Poď, pôjdeme späť, “ navrhla som. Začínalo sa už stmievať. Aj som sa čudovala, že Jenny nenamietala. Čakala som od nej, že sa bude chcieť poriadne porozprávať a prebrať všetky možnosti vývoja situácie, no zmýlila som sa. Jenny niekedy dokáže čítať moje myšlienky. J tento raz svojim šiestym zmyslom vytušila, že dosť síl rozprávať sa o tom. Potrebovala som premýšľať.
Kým sme sa vracali cestou späť, slnko už zapadlo.
Pri Jenninom dome nás brechotom privítal Elvis, Jennin pes. Tento nádherný labradorský retriever hneď ku mne priskočil, aby si mohol poskákať po mojich rifliach. Rozlúčila som sa s Jenny a za stáleho sprevádzania Elvisa som vyšla z ich dvora. Už bola tma. Len svetlá na ulici svietili. Domov sa mi vôbec nechcelo ísť. Večer bol teplý, nie ako tá strašná chladná noc. V ten večer bolo všade plno snehu a ľadu, mrzlo. A to kvalitne. Za normálnych okolností mám zimu rada. Veď lyžovanie počas nádherného zimného dňa niekde v horách je jednoducho úžasné. No normálne okolnosti dnes večer moju myseľ nezamestnávali. Prešla som okolo parku a posadila som sa na lavičku, ktorá stála mimo, v tieni jednej obrovskej budovy. Takto ma nikto nemohol uvidieť, no ja som mala neónmi osvetlené okolie ako na dlani.
V mojej mysli zrazu nastala explózia. Tie svetlá, hlasy, všetko sa mi zlievalo dokopy. Všetko, čo sa v tú noc stalo sa odrazu predo mnou začalo vynárať jasne a zreteľne. Stalo sa to 29. decembra pred takmer dvomi rokmi. Šla som s mojou spolužiačkou Emily po chodníku, ktorý bol od miesta, kde práve sedím vzdialený približne tri kilometre. Hádali sme sa. Pôvodne sme mali ísť na nákupy a večer by sme prespali v Emilinom dome, ktorý mal byť tento víkend prázdny. Emilini rodičia boli odcestovaní a jej jediný brat Jason študoval v zahraničí na výške už druhý rok. Cestou sa to všetko zomlelo. Po hádke sme sa každá chceli pobrať vlastnou cestou. Otočila som sa na opátku a ponáhľala som sa skratkou k môjmu domu. Neprešla som ani 10 metrov, keď som začula náraz. Výkrik žiaden, len tupý náraz. A hneď na to ešte jeden, keď Emilino telo dopadlo na vozovku. Ležala tam nehybne v kaluži krvi. Ľavú nohu mala zlomenú, ležala vo veľmi čudnom uhle. Keď som pribehla k nej, šofér už vystupoval zo svojho Nissanu. Bol to starší pán, možno päťdesiatnik. Tiež preľaknutý sa nad ňu nahol. Emily nereagovala. Svoj odpor z krvi som sa snažila potlačiť a nejako ju prebrať, no nedarilo sa mi to o nič lepšie ako jemu. Na volanie svojho mena nereagovala. Bála som sa s ňou pohnúť, keďže to vyzeralo, ako keby dopadla priamo na chrbticu. Nedýchala. Jej pulz som necítila.
Pán, ktorého meno už dnes poznám , volal sa Anthony Phillips, začal s oživovaním. Po celý čas mi niečo hovoril, ale ja som bola akoby v tranze, nevnímala som zmysle slov, počula som iba hluk. Rýchlo som zavolala záchranku. Oživovanie stále nepomáhalo. Asi po piatich minútach, ktoré sa vliekli skoro hodinu, prišla pomoc. Záchranári už len skonštatovali Emilinu smrť. Keď ju nadvihli, hneď mi bolo jasné, prečo Emily nereagovala. Na zadnej časti hlavy mala príšernú ranu. Fraktúra lebky. Jej temenná kosť bola roztrieštená na kúsky. Nikdy nezabudnem, ako som v zmesi krvi a úlomkov kostí zbadala aj kúsky jej mozgu. Naplo ma na zvracanie, nevydržala som to a odniesol si to živý plot, ktorý rástol neďaleko. Opäť som mala pred sebou spomienky na nemocnicu, v ktorej som sa napriek môjmu namietaniu ocitla. Nechápala som, načo ma tam odviezli. Doteraz neviem, či ma mali za blázna, alebo čo. Jednoducho sa rozhodli, že moje vysvetľovanie, v ktorom som ich presviedčala, že som bola o desať metrov ďalej, ako sa nehoda odohrala, budú jednoducho ignorovať. Myslím, že len chceli mať pod kontrolou môj posttraumatický šok. Áno, je pravda, že som bola v riadnom šoku. Celá som sa triasla a nemohla som normálne ani rozprávať, keďže aj hlas sa mi nekontrolovateľne triasol. Posledné, čo si z toho dňa pamätám je lekárka, ktorá sa mi snažila pichnúť do žily upokojujúcu látku.
Zobudila som sa na druhý deň v nemocnici a vedľa mňa stála moja preľaknutá rodina. Po návrate domov som bola úplne na dne. Nemohla som jesť, nemohla som spať, odmietala som komunikovať s celým zvyškom sveta. Dva dni po Emilinej nehode ma prišla domov navštíviť jej mama. Bola to ináč krásna žena, no teraz sa na nej podpísali preplakané noci a neskutočná bolesť, ktorú v týchto dňoch prežívala. Prišla, aby zistila, ako sa mám, a aby ma osobne pozvala na Emilin pohreb. Deň na to som sa obliekla do čierneho a spolu s mojou rodinou sme sa vybrali na cintorín rozlúčiť sa. Doma mi nikto tú nehodu nepripomínal, za čo som bola veľmi vďačná. No nemohla som zniesť spôsob, ako so mnou zaobchádzali. Nemohla som vydržať tie ich súcitné pohľady, ktoré sa mi snažili vsugerovať, že vedia, čo prežívam a že ma chápu. Preto som sa najradšej zdržiavala buď vonku, buď vo svojej izbe, alebo v Jennynej izbe. Nemohla som zniesť iných ľudí okolo mňa.
Pohreb bol príšerný. Celý čas som spomínala na to, ako som sa s Emily tesne pred nehodou hádala, alebo na jej príšernú ranu na hlave. Nemohla som to tam vydržať a musela som odísť. Začala som sa s uplakanými očami prechádzať po okolí, kým som nenatrafila na zamrznutú lavičku. Posadila som sa a len som sedela.. Zrazu som na svojej tvári pocítila tieň. Svoj zrak, ktorý sa dovtedy upieral na kamienkami vysypanú cestičku, som dvihla dohora a videla som, ako nado mnou stojí Jason. Pozrela som sa mu do jeho oceľovo sivých očí a popriala mu úprimnú sústrasť. Nepovedal nič, len na mňa hľadel. Prenikavo, akoby ma chcela silou svojho pohľadu zodvihnúť z lavičky a hodiť o najbližší zasnežený strom. „Jason? “ opýtala som sa ho opatrne. „Čo? “ odsekol. V jeho hlase bolo cítiť toľko nenávisti, až ma zamrazilo. „Nie, nič, ja len že...“ nedopovedala som. Schmatol ma za rameno a ťahal ma preč.
“Jason! , To bolí! “ snažila som sa ho zastaviť, no on sa len zasmial tým tvrdým mrazivým smiechom a vliekol ma ďalej. Keď sme prechádzali okolo vysokého múru, v sivej úzkej uličke, už som to nevydržala a okríkla som ho: „Hej! Prestaň! “ Opäť sa ku mne otočil, čo som využila na pokus o komunikáciu. „Čo vlastne odo mňa chceš? ? “ vyzvedala som.
Ruku som mala už asi dve minúty stŕpnutú. Zastali sme no nie nadlho. Opäť sme sa pohli, ale zvláštnym spôsobom. Tlačil ma pred sebou, kým som chrbtom nenarazila o múr. Ľavou rukou mi zovrel hrdlo. Nenávisť v jeho očiach bola priam hmatateľná. Bála som sa toho pohľadu, až som sa začala triasť. Lenže triaška mohla byť spôsobená aj tým, že sa mi nedostávalo kyslíka do pľúc. Nemohla som sa z jeho zovretia vymaniť. Bol vyšší a oveľa silnejší ako ja. Keď mi začal pravou rukou prikladať ostrý vreckový nožík k hrdlu, pochopila som, prečo ma doteraz škrtila jeho ľavačka.
“Teraz uvidíš... Uvidíme, ako sa ti bude páčiť toto...“ tieto slová vyslovoval pomaly, hrozivo.
Točila sa mi hlava. Nemohla som dýchať. Mykala som sa a čepeľ noža ostrá ako britva mi rozrezala kožu na krku. V tej chvíli sa mi podarilo dostať zo seba slabý pridusený výkrik. Cítila som , že rana je našťastie len povrchová. No moja tepla krv mi napriek tomu stekala po krku. Jason sa to očividne vychutnával. Už sa mi zatmievalo pred očami, keď odrazu Jasonova ruka opustila môj krk. Keď ma pustil, nedokázala som sa udržať na nohách a zošmykla som sa popri múre na chodník.
Porozhliadala som sa okolo seba. Jasona držal vo zveráku niekto, koho som nepoznala, ale všimla som si ho na pohrebe. Tipovala som, že je to nejaký Emilin príbuzný. Bol asi v Jasonovom veku, no udržal ho a vďaka tomu som mohla opäť voľne dýchať, aj keď am rana na krku pálila. Pritlačila som si ju rukou a sledovala, ako sa Jason snaží vymaniť zo zovretia. Jediné, čo mohol teraz dosiahnuť, bolo len jeho výhražné: „Veď počkaj, ja si to s tebou ešte vybavím! “ a zmes rôznorodých nadávok. Neznámy chlapec ho stisol ešte tuhšie so slovami: „Poď! Ideme. Jason, správaš sa ako totálny debil! POĎME! “ vliekol brániaceho sa Jasona preč odo mňa.
„A ty, “ pozrel smerom ku mne, „ty sa vráť teraz domov. Na pohreb už radšej nechoď“ a zmizol s Jasonom za rohom.
Mienila som jeho radu poslúchnuť. Počkala som, kým ich hlasy zaniknú a zamierila som tak rýchlo ako som dokázala na našu ulicu. Keď som prišla domov, ešte stále som bola rozklepaná. V zrkadle som si overila, že sa moja rana bude dať zamaskovať, Umyla som si ju a previazala. Aj keby my mala ostať jazva, neplánovala som s tým ísť k lekárovi. Pravdou je, že som nikomu nechcela rozprávať o mojom milom stretnutí s Jasonom. Keď sa ma neskôr rodičia pýtali, kde som sa stratila, vyhovorila som sa na nevoľnosť. Mesiac a pol som nosila samé roláky a šatky okolo krku a ranu si nikto ani nevšimol.
O mojom incidente s Jasonom som povedala iba Jenny. Tá to vzala ešte horšie ako ja. Musela som ju upokojovať, aby sa nebála. Jasona som odvtedy našťastie nestretla. Vrátil sa do školy, čo som bola rada. Nestretla som ani toho neznámeho Jasonovho zvierača, ako som ho nazvala, čo som až tak rada nebola. Chcela som sa mu aspoň poďakovať. Podľa všetkého sa o tom útoku nikto zo zainteresovaných nikomu nezmienil.
A teraz je tu. Ako blesk z jasného neba sa tu objaví. Sú síce letné prázdniny, no od pohrebu tu nebol ešte ani jediný raz. Neviem, čo od neho môžem očakávať. Čo urobím, ak sa rozhodne, že si svoj hnev z Emilinej smrti vybije na mne? Aj keby som so sebou všade vláčila nôž a sprej, tieto moje záchranné pomôcky sa mi zdali byť úbohé. Aj keby som všade so sebou vláčila Elvisa, ten je taký mierumilovný, žeby Jasona skôr pooblizoval, ako ho zastrašil. Skutočne ľutujem, že som sa nedala nahovoriť na karate, na ktoré sa ma pokúšal nahovoriť kamarát Jimmy. Tak či onak, najlepšie asi urobím, ak sa na to vyspím. Ráno múdrejšie večera. Teraz by som aj tak nič nevyriešila. Zamierila som domov. Cestou ma napadlo aj to, že Jason už možno ani nepociťuje také nutkanie ublížiť mi. Veď predsa sa tá nehoda stala už pred dvomi rokmi... teda presnejšie pred rokom a pol.
Náhle som zastala. Rýchlo som sa vrátila za roh, z ktorého som práve vyšla. Mala som výhľad na náš dom. Zmeravela som, keď som zazrela, ako sa pred ním niekto prechádza. Jason. Mal približne takú postavu, akú som si pamätala, len jeho vlasy mali iný strih. Postával pri strome oproti nášmu domu a uprene ho sledoval. Videla som ho zozadu. Bol možno tridsať metrov predo mnou. Nemohla som nijako prekĺznuť do dvora bez toho, aby ma neuvidel. Ak som sa chcela dostať k domu, musela som prejsť rovno vedľa neho. Čo teraz? Mám sa vrátiť prespať k Jenny, alebo to mám riskúť? Ulica bola prázdna. Okná na našom dome boli otvorené. Rodičia by počuli, ak by som kričala. A možno by sa Jason ani o nič nepokúsil. No ak by predsa opäť zatúžil po mojom krku, a ja by som bola nútená privolať rodičov, ako by som im to potom všetko vysvetľovala? Moju dilemu za mňa vyriešila Metallica. Začala nahlas hrať z môjho vrecka. Mobil. Moja možnosť výberu bola stratená, Jason si ma všimol. Rýchlo som vypla zvonenie a rozbehla som sa preč. Bola to úplne nelogická reakcia, veď aby som sa dostala k otvoreným oknám, musela by som bežať opačným smerom, no vtedy som veľmi nepremýšľala. Prevládla vo mne živočíšna pudovosť. Snažila som sa zabehnúť čo naj ďalej od nebezpečenstva. Márne. Počula som za sebou kroky. Bežal za mnou. Zrýchlila som, keď v tom.. TRESK! A rozčapila som sa na chodníku. Takmer som si vyvrtla členok, príšerne to bolelo. Môj pokus o únik zmarila jama na chodníku, ktorá tam bola umiestnená ako keby pre efekt. Na celom chodníku nebolo ani jedného jediného kamienka, nebola tam žiadna mláka a ani jediná jamka, okrem tej, vďaka ktorej som teraz ležala na zemi. Ale to by som už nebola ja, keby som do nej nebola vletela. Čo však bolo oveľa horšie, bol Jason, ktorý stál nado mnou. Cítila som to.
Pomaly som sa k nemu otáčala, keď sa ozval: „ Dobre sa ti tam leží? Môžem sa pripojiť? “
Čo? Nechápala som. Toto nebol nepriateľský hlas. Ten hlas znel skôr pobavene. Nebol to Jason. Tentokrát som ho už správne identifikovala. Bol to Jasonov zvierač. Ten istý, ktorý zabránil, aby sa z môjho hrdla stala sekaná. „No tak, ... vstávaj, “ podával mi pomocnú ruku, ktorú som uvítala. Vstala som a zas so mnou treslo. Moja traumatizovaná noha neudržala moju váhu. Jasonovmu zvieračovi sa to asi zdalo vtipné, keďže sa celý čas, ako sa zdá, na mne perfektne zabával. „Poď, “ zavelil. Oprela som sa o strom, ktorý rástol vedľa chodníka. Jasonov zvierač mi podával súčiastky z môjho , zrejme už bývalého, mobilu, ktorý mi pri páde vyletel z ruky. „Neboj, ten mobil bude OK. Lepiaca páska to istí...“ povedal so smiechom v očiach. Keď som uvidela tú zúboženú hrkajúcu kôpku, musela som sa smiať. Poďakovala som sa mu za kúsky mobilu a s jeho pomocou som doskackala k lavičke. „Ďakujem.“
„Nie je žačo. Ináč, ja som Matt, “ predstavil sa.
„ Ja som Nathalie, “ podala som mu ruku.
„Áno, viem, “ podotkol.
„Ďakujem aj za to, že si mi pomohol vtedy na pohrebe, “ vyhŕklo zo mňa.
„Jáj, to...“ veta ostala visieť nedopovedaná vo vzduchu. „Vieš, Jasom je tak trochu... trochu...“
„Výbušný? “ pomohla som mu.
„No, aj tak sa to dá nazvať, “ odpovedal mi.
Veru, Jason sa dá charakterizovať mnohými prirovnaniami. Jason je tak trochu výbušný, tak trochu násilnícky, tak trochu pomstychtivý, Jason je jednoducho tak trochu vôl.
„Prečo si stál pred mojím domom? “ chcela som vedieť.
„Čakal som na teba. Tvoji rodičia mi povedali, že si ešte neprišla domov, tak som...“
„A ako si vedel, kde bývam? ! “ prerušila som ho uprostred vety. Odmlčal sa. Prehovoril až po chvíli: „Zistil som si.“ Zistil si? Ako? Ale, veď to je teraz jedno, zaujímajú ma aj dôležitejšie veci...
„A načo si sem teda prišiel? “
„Aby som ťa varoval, Nathalie. Jason sa vrátil.“
„Už viem, “ potvrdila som skleslo. „Ešte stále ho to neprešlo? “ V mojej otázke bolo počuť sklamanie.
„Nie. Musíš si dávať na seba veľký pozor. Jason sa chystá na rok prerušiť štúdium a ostať tu, v meste...“
„Čo? ! ? “ Toto skutočne nebola dobrá správa.
Matt na to nepovedal už nič, len sa na mňa skúmavo pozrel. Mne sa v hlave rojili myšlienky. „Dopekla..., “ vyjadrila som zjednodušene to, čo sa vo mne v tej chvíli odohrávalo. Z Mattovej strany opäť žiadna slovná reakcia. Moje myšlienky dnes už druhýkrát prerušila Metallica. Neveriacky som sa zadívala na tu kôpku šrotu, ktorá sa nachádzala v mojom vrecku. Bolo to neskutočné, ale jeden z väčších kúskov svietil a vydával zvuky, ktoré mi vzdialene pripomínali moje nastavené zvonenie. Pôvodne mal aj vibrovať, no to by už bolo príliš veľké zaťaženie ne tento akože mobil. Bola to Jenny. Chcela som to vziať, no môjmu najnovšiemu modelu mobilu chýbala klávesnica. Alebo nechýbala, len som ju v tej kope nemohla nájsť. Je mi ľúto, Jenny, no taká technika je nad limitom môjho technického cítenia. Mobil dosvietil.
„Prečo ma chceš varovať? “ pokračovala som vo výsluchu. Touto otázkou sa mi podarilo Matta prebrať, ktorý ako zhypnotizovaný neveriacky hľadel na mobil v mojej ruke.
„Veď som ti vrave, Jason...“
„Nie, myslím, čo ťa je do toho? “ opätovne som ho prerušila. „Prečo to nenecháš tak? “
Zatváril sa vážne.
„Bol som s ním posledný rok. Býval so mnou v byte. Niekedy ma desil. Nathalie, on žije iba pre pomstu. Jednoducho som ťa musel vatovať...“
Videla som, že to myslí vážne.
„Tak... tak ti teda ďakujem, budem si dávať pozor, “ silene som sa na Matta usmiala a zamierila som k domu. Dnes toho asi veľa nenaspím. Keď som sa obzrela späť, už som len uvidela, ako sa Mattovo biele tričko vzdiaľuje.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár