Hana

Zmetie rukou taniere zo stola v reštaurácii a ona kdesi inde v meste zdvihne hlavu, lebo začula, aký hluk robí. Ak je bez nej.

On, ktorý sa nikdy necítil osamelý na nijakej z mnohokilometrových trás medzi mestami v púšti. Človek v púšti môže zadržať v zložených dlaniach neprítomnosť, a pritom vedieť, že je preňho životodarnejšia než voda. Pozná jednu rastlinu. Ak z nej človek vyreže srdiečko, rastlina ho nahradí šťavou s najlepšou chuťou. Každé ráno môže človek vypiť toľko tekutiny, koľko zaberalo vyrezané srdiečko. Rastline sa ešte rok darí, no potom hynie, lebo jej chýba buď vlastné srdiečko, alebo tá šťava.

Leží vo svojej izbe obklopený vyblednutými mapami. Je bez Hany. Hlad po nej ho núti spáliť všetky spoločné konvencie a zásady slušnosti.

Už ho nezaujíma jej život vo vzťahu k iným ľuďom. Túži len po jej tlmenej kráse, po hre výrazov na jej tvári. Túži po drobnom a tajomnom zrkadlení medzi nimi s minimom hlbokomyseľností, po blízkosti dvoch cudzích bytostí ako dvoch susedných listov v zavretej knihe.

Ako sa to vôbec môže stať? Človek sa zaľúbi a odrazu je vyradený z činnosti.

Držala ma v náručí. Vyhrnul som jej rukáv košele až po plece, aby som videl jazvičku po očkovaní. Milujem toto tu, povedal som. Bledá svätožiara na jej ruke. Vidím ten lekársky inštrument, škrabne ju a vpichne sérum, potom ho vytiahnu, vyslobodia spod jej kože, tam, v školskej telocvični pred rokmi, keď mala sedem.

Cítil, že ho úplne roložila.

A ak s ním ona porobila toto, čo porobil on s ňou?

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

16 komentov k blogu