..opäť ako je mi zvykom večer pred spaním, zhovárala som sa s neviditeľným, pre niektorých neexistujúcim. Prosila som o pomoc, pretože sama už neviem, čo mám ešte spraviť aby si mi odpustila. A tak som sa modlila. S pocitom ťažkým niekde pri srdci, trocha hlbšie, som noc prebdela, v tom sne si bola ty. Utvorila si priestor jedinému spôsobu ako si mohla všetko pochopiť. Vypočula si ma.. Sklamanie prišlo až ráno, keď som sa zobudila a ty si bola preč. Dolámaná z krátkej noci, som sa zdvihla s postele a rýchlym pohybom som sa obliekla, upravila a išla do školy. Ako náhle som vyšla z vchodových dverí, mrazivé ráno mi udelilo facku. Brrr.. a tak som prikrčená kráčala v uličke kde vládlo tancujúce lístie. Niečo ako rituály. Vyšla som popri rohu z živého plota a môj pohľad dopadol na pár centimetrovú postavičku. Stále sa zväčšovala a kráčala oproti mne. Nemusím azda hovoriť, kto to bol. A tak som premýšľala.. čo spraví. Či spomalí aby som ja vošla prvá a ona za mnou. Alebo naopak. Na moje veľké prekvapenie, spomalila a pri vchode celkom zastala. Poobzerala som sa po okolí, či sa nenájde niekto, na koho môže čakať. Nebol tam nikto. Tak som len kráčala.. na tvár sa mi chcel predrať ten láskavý úsmev.. ale nechcela som ho tam. "Ahoj." Vykĺzlo z jej plno-rúžových pier a moje srdce zvýšilo výkon úderov. "Dobré ráno.." odpovedala som a bok po boku sme kráčali ku dverám. Podržala ich a jedna za druhou sme vošli dnu. Cestou do telocvične sme sa rozprávali o niečom, celkom nezazivnom pre obe. Ako náhle sme vošli do šatne, svetlo zhaslo. Moje srdce stíchlo a jej už nebolo. Pričlenila sa k najblišej kôpke dievčat a mňa sa zmocnila samota. Nevadí, povedala som si. Bol to len malý krôčik.. vďaka Bohu.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
susi8  20. 10. 2011 19:51
super! Páni takto vyliať myšlienky do jedného blogu .. to by som nedokázala ..
Napíš svoj komentár