"Ach, ďakujem ti za pomoc, teraz to konečne vidím inak." To sú slová ktoré zahrejú pri duši, hlavne vtedy keď viem, že som spravila čo bolo v mojich silách. Snažím sa. Naozaj sa snažím vyhovieť. Nech robím čo chcem, neutíchajúce hlasy nespokojnosti ma neustále prenasledujú.

Kebyže chcem, môžem byť tak sebecká a tak hrdá, že sa ani nepozdravím. Nespýtam ako sa majú.. budem ako tá, o ktorej hovorievali "hrozná". Aký by bol v tom rozdiel? Za ten čas sa nespýtala ako sa mám, čo mám nové. Mňa to už nebaví, stále niekomu mávať pred očkami aby si všimol, že sa oňho aj zaujímam. Jeden deň mi povie všetko. Druhý deň šepká bratovi do ucha ako jej prekážajú moje otázky. Dotklo sa ma to. Skutočne. Od niekoho takého. Niekoho koho domov som považovala za miesto absolútneho pokoja, kam sa prídem vyplakať keď bude treba.
Mám byť naozaj taká? Bude to pre mňa výhodnejšie, budem sa menej trápiť keď sa nebudem do nikoho starať?
Kto hovorí pravdu, a kedy? ..ja, nemam slov viac. -.-

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár