Keby ste sa pozreli na môj tieň,
videli by ste niekoľko postáv:
Plaziacu sa starenu s rukami posiatymi bradavicami.
Švába s desiatkami krídiel.
Dafnie s kôrovými tykadlami.
Tieň môjho otca:
Pozrite sa, ako mi zhrbene šepká slová,
z ktorých odkvapkáva jed,
na moj ľavú lopatku,
kde predpokladá, že počúvam,
pretože mi uši začali vyrastať na celom tele.
Vidím ich tiež.
Nie sú podstatné.
Vo vnútri, ktoré tieň nevrhá,
sídli malá,
zelenkastá príšera,
jemne ťahajúca za neurónové nitky.
Vkladá mi myšlienky priamo medzi oči.
V noci sa zvykne ako mačka vykradnúť von
a doniesť mi naspäť zdochlinu.
Bez ohľadu na to,
že po niektorých zdochlinách
zomrie aj časť,
ktorá bývala mnou.
*
Smiech
Neexistuje zbytočnejšia činnosť,
než chodiť von a rozprávať sa s dobrými priateľmi.
Stoja na vysokých drevených chodúľoch,
ich pery sa nehýbu
a tvár je vyrezaná do úškľabku
strnulejšieho, než grécke divadlo.
Nechcem chodiť medzi múmiami.
Našťastie: nie je to ťažké.
Stačí natiahnuť ruku,
odlúpnuť lotosový kvet,
nechtami doň vyriť krvavú brázdu
a dokonale rozhrýzť,
až kým po prvý krát neuvidím
vychádzať kosáčikovitý, slabožltý mesiac.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
trubajerichova
13. 11.novembra 2014 11:08
Tá prvá časť je neskutočne smutnokrásne napísaná...
Napíš svoj komentár