Budovať si šťastie s depresiou je fakt ako stavať domček z karát vo víchrici.
Viac ako chvíľu v podstate nevydrží. Iba kus, krátko, na okamih.
Lieky to nevyriešia, ale bojím sa predstaviť, čo by bolo bez nich. Zafúkal vietor, a môj domček z karát, domček šťastia sa zrútil, ale na podiv, základy ostávajú.
Ale nemám nikoho a to mi búra aj základy, pozerať sa na svet cez okuliare depresie, zatrpknutosti a lásky na raz je smrteľná kombinácia a najmä pre mňa. Kráčame dvaja, ale ostatný sa nejako odpojili, alebo my sme sa odpojili?

V piatok večer sedím na balkóne a fajčím si marsku krátku, moju. Je posledná a potichu dúfam, že dôjdeš onedlho a budeš so mnou fajčiť v piatok večer na balkóne. Ale ty si unavený, chceš spať. Spi, ale si tu. Môžem sa spokojne schúliť, vyčerpaná z roboty.
Ale mobily fungujú a ty utekáš, Prepáč zlato musím isť. Prídem zajtra....

A ja nevládzem. Som vyčerpaná z roboty, a som vôbec rada, že mi nezastrihalo medzi ľuďmi v kauflande v pokladni.
Nechcela som byť sama. A som...
Nie som, moja priateľka večná je so mnou, moja depresia. Zvykla som si na ňu, a ona na mňa. Učíme sa od seba a smejeme sa spolu, plačeme spolu. Je to divné.
Prijala som ju, objala, privinula k sebe a fakt ona ma má rada. Len ma zabíja popritom s pohľadom do zeme, že ona nechce. Ona musí!!!!

Svet nie je pekní a asi už tak skoro ani nebude, možno nie pre mňa.
Som chyba v Matrixe, sme chyba v Matrixe. Ale nechali nás na žive.




Ľúbim ho, je to tragikomické ale to všetko vysvetľuje....

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
adsy  17. 6. 2011 22:36
ak ty si chyba v Matrixe tak neviem čo som ja
Napíš svoj komentár