Všetko má zmysel, a poprotom nič nemá zmysel.
Dnes som sa tak zarozmýšľala, nad tým, čo všetko sa zmenilo za posledné tri mesiace.
A celkovo za posledné 4týždne. Vysadili mi lieky a začalo moje osobné peklo.
A moja mamina somnou to prežívala. Je mi to ľúto, nechcem aby niekto trpel ešte aj kvôli mne.
Bolo mi zle, bolo mi lepšie, ale vždy bolo horšie. Až som tu.
A rozmýšlam útlmená všetkým možným čo sa dá zohnať bez predpisu, ale rozmýšlam.
Zmenil sa mi robríček dôložitých vecí, nevypiť si, nezabiť sa, ráno vstať a snažiť sa fungovať. Nezvládam to, nemyslím si, že som slabá len chorá.
Zas mám suicidné myšlienky, zatiaľ len myšlienky. O táždeň mám maturity, vav, neviem nič. Končím školu a neviem nič, nezvládam nič, neviem ako budem žiť. Nezvládam tieto myšlienky a fakty, možno dosť skreslené depresiou.
Už zas som sa dostala k žiletke, kamarátka čo nezradí. Len trpký úsmev.
Nie nehanbím sa, necítim, že som zlyhala. Bolo mi zle a bez liekov a nič som nemala, nič.
Mám toho dosť, chcem aby bol piatok, aby som mala konečne lieky, aby som to bola zas ja, a nie psychicky, halucináciami, paranojou, a inými sračkami vyčerpaný tieň mňa.
A toto je zas nič, lebo už ani nič nakresliť ani napísať neviem. Som v sračkách zas. Bože.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár