*Písal sa rok 1991 a nejedno malé dieťatko sa chystalo na svet. Po čarokrásnych 9tich mesiacoch strávených v uzavretom priestore s občasnými klaustrofobickými závratmi prišlo na túto planétu zvanú taktiež aj Zem celkom maličké a že vraj vtedy aj poslušné dievčatko. Áno, áno zrak vás neklame bola som to Ja. 4.10 91 sa k rodine Mikuškových pripojil ďalší člen. Konečne sme boli kompletná rodina. Malá Nina Mikušková, o 4 roky starší veľký brat Jakub Mikuška, udržovatelka rodu Eva Mikušková a živiteľ rodiny Peter Mikuška.
Po mojom dlho očakávanom narodení sa svet nezrútil práveže išiel ďalej. Môj život sa pomaly ale iste rozvíjal, už ako malá som bola zvedavá a lozila som po všetkých a po všetkom. Milovala som dudlík a pitie z fľašky. A kým som nezačala chodiť do škôlky užívala som si bezstarostného života. Ten deň avšak raz musel nastať. Prvý deň v škôlke bol hrozný asi ako pre väčšinu detí. Nechcela som ostať bez mamy v celkom dovtedy pre mňa cudzom prostredí, medzi cudzími ľuďmi. Proste vás vytrhnú zo stereotypu postavia do miestnosti plnej cudzích detí a povedia hraj sa a neskôr po teba prídeme. Strastiplné hodiny čakania na návrat mamy. Po čase si však každý zvykne. Decká tam boli avšak na mňa celkom priateľské a rýchlosťou blesku som si našla kamarátov. S niektorými sa dodnes stretávam. Po škôlke nasledovala škola. To už nebolo také jednoduché. Pamäťam si ,že som v prvej triede dostala 2 prasiatka. (Odvtedy to so mnou ide dole vodou. Trauma z detstva. ) Roky v škole našťastie plynuli rýchlo. V štvrtej triede som sa rozhodla pre vážnu vec. Išla som na gymnázium. Gymnázium Ladislava novomestského mnohými nenávidené ďalšími milované. Občas pochybujem ,že to bolo správne rozhodnutie, ale našla som si tu množstvo nových kamarátov. Mám veľa nezabudnuteľných spomienok a skúseností. Teraz chodím do kvinty. Na tejto škole poznám mnoho ľudí ktorých mám rada, mnoho ľudí ktorých by som radšej nepoznala. Naučila som sa ,že život nebude ľahký. Život nemá len samé pozitíva, avšak svoj životopis si píše každý sám. Každý má šancu rozhodnúť sa ako bude žiť. Rozhodujem sa sama za seba. Rozhodujem o svojom konaní a o svojom prístupe k veciam a o svojich názoroch. Samozrejme je to ovplyvnené okolím a všeličím iným, Ale je to môj život a sama si vytváram svoj životný príbeh. Prajem si aby môj „životný príbeh“ bol plný krásnych chvíľ. Keď že o svojej budúcnosti rozhodujem sama, rada by som bola fotografkou. Fotografkou a človekom ktorý ovplyvni tento svet. Či už svojimi názormi alebo fotkami. Chcem po sebe niečo zanechať, a zároveň si užiť život. Milujem svoj život. Cením si to čo mám a teším sa na budúcnosť. Uvidíme aká bude....
ano ano.. nazory si prosim
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
luc.ka
27. 4.apríla 2007 23:47
milé. a fotky perfektné!! %)
3
heh rovnako stara ako ja aj ja som 4.10 D fotenie? to je dobra zaluba
Napíš svoj komentár