Nastalo ticho. Pobozkali sa. Pomalý dlhý a nežný bozk zakončil ich rozprávanie o filmoch. Ďalej sedeli a vychutnávali si vzájomnú prítomnosť. Bolo počuť hudbu. „Relax, take it easy!“ Zdvihla telefón, volala jej mama, vraj sa niečo stalo a musí ísť domov. Tak ju išiel odprevadiť. Pred domom si dali pusu a on odišiel. Vošla domov, veľký úsmev na perách, však jej život bol krásny. Keď uvidela mamu zamračila sa no úsmev, ktorý mala už roky na tvári, jej nezmizol. Mama plakala na stoličke v rukách držala list. Podišla k nej zobrala list, ešte stále s úsmevom na tvári, a čítala. Keď dočítala objala mamu vybehla hore po schodoch zapla si hudbu a začala sa učiť.
Začala jej hrať hudba ktorú nepoznala... nejaká tvrdá rocková hudba. Započúvala sa, zamyslela sa. Zmizol jej úsmev z tváre. Jej otec je mŕtvy! Plačúca zbehla dole po schodoch. Objala mamu a spoločne plakali. Spoločne sa uložili do manželskej postele a rozmýšľali čo bude ďalej. Ani nevedeli ako, zaspali.
Na druhý deň keď išla na rande a uvidela svoju lásku jej umelý úsmev znovu zmizol. Nebol to ten chalan ktorého mala tak veľmi rada. Bol to nejaký priemerný nie moc pekný chalan s ktorým sa nevedela rozprávať o ničom hlbšom ako o filmoch a hip hope. Aj on sa pozrel na ňu, jej krásny úsmev ktorým ho očarila bol preč, jej krásne blond vlasy boli mastné a neučesané a jej plné pery boli popraskané. Dívali sa na seba a ilúzia bola preč. Jej svet sa zrútil. Všetky ilúzie sa rozplynuli a ona videla svet taký aký je. Jej ružové okuliare spadli na zem a rozbili sa.
Plakala. Dobehla domov. Dom bol prázdny, mama nikde tak jej zavolala. Nezdvíhala. Sadla si a znovu si pustila hudbu, tú rockovú hudbu ktorú aj včera. Ukľudnila sa, prestala plakať. Zvoní telefón: „Relax, take it easy!“ pomyslí si že volá mama ani sa nepozrie a zdvihne: „Vaša mama je v kritickom stave v nemocnici príďte čo najskôr!“ ďalej počula niečo o samovražde. Začala plakať. Nevedela na koho sa obrátiť, už nemala nikoho. Jej svet spadol. Pomaly nerozmýšľajúc išla smerom k nemocnici.
Prišla k maminej posteli. Smrteľne bledá ležala v posteli, ani sa nepohla. „Píp, píp, píp, píííííííííp.“ Plakala. Už nemala nikoho. Nemohla rozmýšľať ledva sedela. Nevedela čo bude ďalej. Zapla si i pod počúvala rockovú hudbu, ten istý rock ktorý ešte pred chvíľou neznášala a tvrdila že je to len nejaký vreskot. Okolo sa pohybovali ľudia no ona len plakala.
Sú mŕtvy! Jej otec, jej mama, všetci! Pozrela von oknom, slnko práve zapadalo. Spomenula si ako bola s rodičmi v Ríme a pozerali na západ slnka. Rozbehla sa smerom k oknu, veľký skok ku oblohe, ku oblohe kde sú oni!
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
janushka21
3. 11.novembra 2008 18:23
uzasne a krute zaroven...
Napíš svoj komentár