Pre jedného to znamená budúcnosť pre druhého minulosť no ani jeden z nás to teraz nerieši. Nie je to potrebné rozumieme si aj bez slov. Pomaly sa blížime k nášmu cieľu. Prepínam pesničku- Vandali- sex na jednu noc. Zasmeje sa. Obaja myslíme na to isté. Náš posledný spoločný koncert. Áno boli to Vandali a my sme tam boli konečne spolu. Spolu tak ako nikdy predtým.
Uprostred starého mostu sme sa automaticky zastavili. Síce vie že neznášam mosty no je to pravidlo. Pravidlo pozrieť sa ako vysoko je slnko. Táto žeravá guľa bola práve schovaná za Ufom. On sa ku mne natočil no ja som išla ďalej, nemám rada mosty. Chytil ma za ruku, zastavil ma, zahľadel sa mi do očí a naše pery sa konečne spojili. Posilnený láskou sme sa vydali ďalej. V sade bolo krásne. Aspoň pre jednu polovicu z nás. Človek si nikdy nemôže byť istý o tom čo si ten druhý myslí.
Vytiahol fľašku, kofola a čerešňa. Naša obľúbená kombinácia. Pamätám keď sme ju mali prvý krát. Sedeli sme pod hradom. Vtedy fungovala chémia a nevedeli sme sa od seba odtrhnúť. A teraz keď už chémia zmizla sa zjavil sa stereotyp. Ale zase nemôžem povedať že to bolo obojstranné. Nikto nevie ako to berie ten druhý...
Napila som sa veľkými dúškami aby som zahnala myšlienky ktoré mi nedajú spať. Podala som mu fľašku a zmyslela sa, naozaj to dáva význam byť tu s ním keď som mohla byť s ostatnými v medickej? Naozaj chcem byť radšej s ním ako s mojimi milovanými priateľmi? Naozaj som kvôli nemu prestávala myslieť na mojich priateľov? „Čo sa deje?“ prerušila moje rozmýšľanie jednoduchá otázka. No čo odpovedať na takúto otázku? Čo sa deje? Ani sama neviem. Pochybujem o našom vzťahu. Pochybujem či to má budúcnosť, či nám to stále viac dáva ako berie. „Haló si tu so mnou??“ Bola som tam s ním alebo nie? Asi som mu mala odpovedať hneď ale ja som sa nezmohla na slovo. Zobrala som mu z ruky fľašku a poriadne sa napila. Prikývla som, usmiala sa a on pokračoval v rozprávaní nejakého príbehu ktorý mi už minimálne raz hovoril.
Udrelo mi to do hlavy. Nabrala som odvahu a spýtala sa: „Má náš vzťah zmysel?“ No on odpovedal otázkou: „Prosím? Náš vzťah? Prečo by nemal mať? Ja ťa ľúbim!“ Vedela som že mi to nepovie hneď, no odpovede som nemala prichystané, predsa len už som mala niečo v sebe. „Pretože nám to nič nedáva.“ Pozrel na mňa, v očiach sa mu zračilo sklamanie. Odpoveďou bolo ticho. Zobrala som fľašku, dala som mu pusu na líce a zašepkala mu do ucha: „Povedz mi to rovno! Naplno a hlasno!“ A odišla som. Vedel kam idem no nevybral sa hneď za mnou. Ja som sa ponáhľa sadnúť si na schody. Boli to tie schody kde sme stáli a prvý krát sme obaja vedeli že je nám spolu dobre. Schody ktoré smerovali rovno do vody. A tá rieka, ktorá sa valila predo mnou, bola už neraz posledným miestom odpočinku. Odpočinku pre ľudí ktorý sa cítili tak zle ako ja, možno aj horšie. Neviem ako dlho som tam sedela a rozmýšľala, no otvorila som fľašku a zamyslela sa či to bolo naozaj potrebné. Som potvora, pomyslela som si. „Si potvora.“ Ozvalo sa hlasno a naplno za mnou. Podala som mu fľašku odpil si a položil ju. Sadol si vedľa mňa. Sedeli sme a pozerali na Dunaj ani jeden sme neprehovorili.
Ticho už začínalo byť neznesiteľné. „Áno som! A nevadí mi to! Tento vzťah mi už nič nedáva, neposúva ma ďalej a ja sa posunúť musím, aj keď ťa ľúbim!“ dopila som fľašku. „Dobre. Keď to inak nejde tak teda zbohom.“ Vtisol mi bozk na pery, vstal pozrel na mňa. Z oka mi spadla slza, v očiach som mala bolesť. No nie väčšiu ako on. Odišiel. Zostala som sedieť, plakala som. Pozrela som smerom na Nový most. Bol tam, išiel po strane pre cyklistov, po našej strane. V strede zastal pozeral sa dole a potom smerom ku mne. Nechápala som. Zrazu vyliezol na zábradlie. Kričala som. Prvú sekundu som nevedela čo robiť no tú druhú som už bežala. Nikdy som nebežala tak rýchlo. Kričala som nech to nerobí. Vybehla som po schodoch, ešte stále tam sedel. Pozrel sa doľava zbadal ma, kričala som. „Nieeeeeeeeeeeee!“ Už som bola skoro tam. Pozreli sme si navzájom do očí, povedal prepáč a skočil. Moje posledné nie zaniklo v plači. Nejaký okoloidúci volal záchranku. Ja som visela cez zábradlie, nevidela som ho, jeho krásne telo zhltla zelená voda. Nejaký muž ma ťahal späť. Okolie sa zrazu zahmlilo.
Do očí mi niečo svietilo predo mnou bol nejaký záchranár svietil mi do očí. Chvíľu som bola mimo a potom som si uvedomila čo sa stalo. Postavila som sa. „Kde je? Kde je?!? Žije? Povedzte mi to!“ Záchranár sa na mňa pozrel a v jeho očiach bolo vidno odpoveď. „Je mi to ľúto.“ Rozplakala som sa. Alkohol spôsobil že som sa trochu motala no vedela som kam mám namierené. Snažila som sa vyliezť na zábradlie no ľudia okolo mňa mi to nedovolili. Plakala som. Nemohla som sa ani pohnúť. Dlho som sedela s hlavou v dlaniach. Zrazu počujem zvoniť telefón. Zdvihnem. „No?“ „ Kde ste? Nejdeš domov pretože mi by sme už išli.“ Ozval sa hlas jednej z mojich kamarátok. „Ja... Na moste, zomrel, on, ja...“ ďalej som nemohla len som plakala. „ Čo sa stalo? Kde si? Čo sa deje? Haló ty plačeš? Si tam?“ zložila. Neviem ako dlho som tam sedela, nevládala som sa ani pohnúť, nejaký policajt sa ma niečo pýtal. Nevnímala som ho. Nevedela som pochopiť čo sa stalo. Zrazu dobehol jeden z mojich kamarátov. Pýtal sa policajtov čo sa stalo. Sadol si ku mne a strašne silno ma objal. Nevnímala som. Zavolal ostatným ktorý ma hľadali na iných mostoch. Postupne došlo všetkých pätnásť kamarátov. Sedeli vedľa mňa a nemohli pochopiť prečo to urobil. Na dievčenských tvárach som videla aj nejakú slzu.
Presne po týždni ktorý som strávila zavretá v izbe, kde som sedela a plakala bez jedla, som konečne vyšla. Smer Nový most, telefón, ktorý bez prestania vyzváňal som nemohla zdvihnúť. Bola som oblečená v širokom domácom tričku, žalúdok prázdny nohy ma ledva vliekli. No ja som vedela že musím. Keď som prišla na most z tašky som vytiahla farbu. Namočila som štetec a začala písať: „Prepáč láska n... Slzy padali na chodník. Dielo bolo hotové. Oprela som sa o zábradlie. Pozrela som sa dolu, nasadila si slúchadlá. Počula som: Keď odídeš budem tu sedieť po tme a v tichu ani nezapálim lampu ani nezažnem cigaretu celý svet ožil ty mi vlievaš svetlo do žíl aj keď nie si tu ty sýtu farbu dávaš celému šedivému životu
Tvoje oči, ústa, tma smutná hustá nech ma zaleje tvoje oči, ústa povedú ma ďalej cez tie galeje tvoje oči, ústa tlkot tvojho srdca budú stále tam kde v jesennom slnku ako vo farebnom filme si ťa pamätám. Aj keď nie si tu aj keď nie si tu aj keď nie si tu nenájdeš ma zabitú!
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
tinka246
19. 10.októbra 2008 12:00
no..jediné na čo sa zmôžem WOW!Nádhera..
3
nadherne...vazne super..heh..rozplakala si ma ...je tho uzasne..
4
Hmmm taato story mi je nejakáá povedomáá, tuším, že z hodiny dejepisu Ukončila si ju veľmi veľmi kráásne chváálim, 100% Miška
Napíš svoj komentár