Ach čo asi teraz robí? Pomyslela si. Spí, čo by iné robil? Však v Anglicku je len o hodinu menej. A on nie je taký ako ona, jemu neberie sny to, čo sa stalo. Jemu ich rozchod nespôsobí ani jednu vrásku. Pozrela na dno prázdneho pohára a znovu sa vrátila v čase. Šálka jej vypadla z rúk. “Ako to myslíš že Ona bola dôležitejšia ako ja?? Potrebovala som pomoc, potrebovala som cítiť že ma má aspoň niekto na svete rád! A ty si radšej išiel za ňou pretože nevedela matiku?“ kričala so slzami na krajíčku. Zobrala mu šálku pozrela sa na dno a zdvihla hlavu do nedeľného rána. Pamätá si na to akoby to bolo včera a pritom to bolo pred pól rokom. Druhý pohár taktiež rozbila. Hádali sa ešte desať minút, no nakoniec si naraz povedali prepáč a zasmiali sa nad tým. To bola ich prvá hádka. Neskôr sa hádali no nikdy to nebolo nič vážne. Až týždeň predtým ako mal odletieť do Anglicka mali hroznú hádku. Hádku, po ktorej sa rozišli. Bola to umelo vytvorená hádka, aby obaja vedeli lepšie zniesť jeho odchod. Hádka, v ktorej si povedali aj tie najnepodstatnejšie veci ktoré ich na tom druhom hnevali. A tak on mohol odísť a ona tu zostala plná žiaľu.
Hviezdy pomaly zahalili oblaky. Už nebol dôvod zostať vonku vedela že musí zabudnúť, že sa musí vyspať. Ľahla si do postele a snažila sa zaspať. Okolo štvrtej sa jej to podarilo. Zobudila sa skoro ráno po veľmi zvláštnom sne o vraždách a smrti. Okolo desiatej ju kamarátka zavolala von. Bolo jej divné že má čas lebo vravela že bude mať na celý víkend program no nepýtala sa viac pretože bola rada že môže vypadnúť zo samoty.
O dvanástej už bola na dohodnutom mieste pod mostom, no nikde Danku nevidela. Zrazu jej niekto zakryl oči. „Danka?“ ruky ju otočili no jej oči zostali zakryté. Nežný dotyk pier jej prezradil koho má pred sebou. Odokryl jej oči a ona po dvoch týždňoch znovu uvidela tú tvár, tvár ktorá patrila človeku ktorého tak milovala. Mlčky si hľadeli do očí. „Prepáč, myslel som, že to tak bude jednoduchšie, no aj tak bez teba neviem žiť a takto k tomu pribudol aj pocit viny. Musel som prísť.“ Nemo na neho hľadela. Chytil ju za ruku z vrecka vytiahol čokoládu a prsteň, rovnaký prsteň ako kedysi stratila. Ten prsteň ktorý mala na sebe na každom ich rande až do chvíle kým ho na jednom nestratila. Navliekla si ho, dokonale sadol. Slová neboli potrebné obaja vedeli čo robiť a kam ísť. Po štyroch hodinách neutíchajúceho rozhovoru o všetkom čo je nové sa konečne dostali na tému čo bude ďalej. Vedel, že keď už raz je v Anglicku, treba to využiť a ona to vedela tiež. Preto ani pred týždňom nechcela aby zostal. Nevedeli ako sa to dá vyriešiť no obaja vedeli že bez seba už nechcú byť. Obaja celé noci nespali a ich život nešiel ako mal, stále im tam niečo chýbalo a to niečo bol ten druhý. Ona by však radšej postúpila toto akoby vedela že kvôli nej zahodil životnú šancu. On vedel že nie je iná možnosť ako zostať tu. Už pred mesiacom spolu hľadali školu v Anglicku na ktorú by mohla chodiť. No nič nenašli pretože ona nemala finančne dobre založenú rodinu a potrebovala skončiť strednú školu. On vedel že zajtra mu odlieta lietadlo ak chce naďalej navštevovať výšku ktorá za to fakt stála. Povedali si že si užijú výročie a toto vyriešia neskôr. Bol to nádherný deň.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
lynettka
12. 11.novembra 2008 21:10
nádherny pribejh ako vzdy,...skoda ze vsetky pribehy maju ako take happy endy, aj to ze jej dal prsten , zakryl oci je happy end, je to rkásne a to pokračovanie kedže to nie je dokončene som zvedava ako sa to vyhrbi...je to krásne ...
Napíš svoj komentár